Hodnoty, ktoré sme po stáročia opatrovali ako niečo centrálne, dnes nie sú pre dnešných ľudí príťažlivé. Okrem toho dnešný človek chce byť sám sebou. Nechce byť len niekam posúvaný, či postrkovaný v rámci nejakých pastoračných stratégií a plánov. Dnešný človek sa v mnohom stáva sám sebe kňazom, duchovným pastierom. Aj to je dôvod, prečo dnešný sviatok nemôže byť len oslavou kňazského stavu, či oslavou minulosti, ale musí byť aj dňom reflexie, kritického zamyslenia nad našou súčasnosťou. Pozitívne je, že aj dnešný človek je hladný a smädný po duchovných hodnotách. Tuší, že k ozajstnému šťastiu, k naplneniu života mu nestačia len vonkajšie veci. Preto dnes musíme premýšľať nad tým, kde by stál Kristus. Isté je, že by stál na strane človeka - ale ako? Aj s ohľadom na tradíciu, ktorú cirkev ťahá za sebou to nie je ľahké posudzovanie. Nachádzame sa uprostred procesov, ktoré sú v istom ohľade aj protichodné, tak ako na jednom a tom istom strome môžu súčasne niektoré vetvy odumierať a iné zase dorastať. Je ťažké vystavovať nejaký konečný účet, ťažké je predvídať, čo bude za pár desaťročí. No vydať odpočet z našej viery, z nášho prežívania cirkvi je potrebné a rovnako potrebné sú aj otázky smerom do budúcnosti.
Je zrejmé, že v našich pomeroch ešte pretrváva určité rozdeľovanie cirkvi na cirkev laikov a „profesionálov" - klerikov. Napriek tomu, že druhý vatikánsky koncil sa snažil túto priepasť preklenúť tzv. krstným kňazstvom, ku ktorému sme zaviazaní všetci svojim krstom. Ešte tak trochu dožíva aj obraz kňaza minulosti, ktorý bol akýmsi duchovným pánom, posunutým mimo bežný život farnosti. Obraz kňaza, ktorý bol mužom obety a ktorý mal v rezorte vyvažovanie toho svetského vo farnosti. Je isté, že tieto očakávania sa už nedajú tak ľahko spĺňať, ako kedysi pred sto rokmi, keď ešte bola iná spoločenská situácia.
Na druhej strane je tu potreba zasväteného predsedaniu liturgii, keď ona má byť centrom života farnosti. Nestačí len vykonávať vonkajší obrad, je potrebné, aby sa pri liturgii zároveň aj očisťovali aj naše náboženské predstavy, náš obraz Krista. Tu sa má koncentrovať a posilňovať naša viera, tu sa môžu aj iní noví bratia a sestry dotknúť nanovo Krista. Pri liturgii si uvedomujeme, že budovať len na tradícii nestačí, pretože tradícia je často prekrytá dobovými nánosmi spred niekoľkých desaťročí alebo posledných storočí a táto tradícia ani nemusí súvisieť so skutočným Kristom evanjelií. Je nutné vedieť, že aj tradícia sa môže ľahko dostať do tej polohy, s ktorou by aj Kristus musel zápasiť. Na druhej strane bez životodarnej liturgie nie je možné sláviť našu vieru, bez liturgie jej hrozí postupné živorenie až odumretie. Preto je aj dnes potrebný úrad kňaza, úrad toho, kto sa nad týmito otázkami vážnejšie zamýšľa, pre koho to predstavuje niečo dôležité v jeho živote. To je ten dobrý pastier, ktorý, nanovo si uvedomuje aj svoju zodpovednosť za to, aby človeka privádzal vždy k prameňom živej vody duchovného života. Tu je aj jeho úloha, aby vedel konať tvorivo a s určitým oduševnením. Aby nezabudol, že v prvom rade nejde ani tak o cirkev, ako o človeka.
Dnešná doba je dobou, ktorá v myslení kresťanov musí preklenúť určitú priepasť - priepasť medzi rozdelením kňaz- duchovný pastier na jednej strane a človek na druhej strane. Je dobou (tak ako to pekne vyjadril jeden z teológov), v ktorej ľudia sa majú sami viac stať kňazmi a kňazi naopak ľuďmi. Dnešná doba je dobou, v ktorej asi budeme musieť prejsť od jedného obrazu cirkvi k inému. Od cirkvi ľudovej, ktorá mala akúsi nepremyslenú, nereflektovanú väčšinu k cirkvi ktorá chce vedieť komu uverila. Možno aj tu platí to, že akýkoľvek záujem o to nové nie je dobré riešiť okamžitým skokom, ale mali by sme si lepšie premyslieť aj to, čo zanechávame i to, čo od budúcnosti očakávame. To je asi aj úloha, ktorú nám dnešný sviatok ukladá.
arbet.viliam@orangemail.sk