Homília - 26. 4. 2009

Nie je ľahké v dnešnom svete rozprávať o Kristovom zmŕtvychvstaní. Najväčší problém pritom nespôsobuje vedecké poznanie, skôr nám chýba akákoľvek osobná skúsenosť - niečo, čomu by sme zmŕtvychvstanie mohli prirovnať. V tejto núdzi cirkev Kristovo zmŕtvychvstanie zakonzervovala do dogmatických vyjadrení, dogmatických formulácií. Je isté, že pomocou podobných formulácií - hovorili o Kristovi aj prví svedkovia jeho zmŕtvychvstania (napr. apoštol Pavol), oni ale vyjadrovali osobnú skúsenosť. Keďže nám táto osobná skúsenosť chýba, hrozí, že takáto katechizmová viera zostane len na úrovni rozumu. To by sa ale priečilo samotnému Kristovi, ktorý vyžadoval nový život, nové skúsenosti, jeho nasledovanie - nielen súhlas s jeho učením.

Chtiac-nechtiac sa aj my ocitáme v podobnej situácii, ako učeníci, apoštoli, či ženy z okruhu Ježišových učeníkov. Aj pre nás sa najprv zdá byť Ježišov koniec na kríži definitívnou prehrou, definitívnym koncom. Často je takýmto koncom našej viery obdobie dospievania, v ktorom si uvedomíme, že ďalej už nie je možné veriť detským spôsobom. Možno potom s odstupom času ho ale aj my máme možnosť v duchovnom živote znovu stretnúť - aj keď už inak, iným spôsobom. To stretnutie býva niekedy nejasné, najprv Ho nespoznávame, len potom začíname tušiť, že On žije aj naďalej, a je tu pre nás. Vtedy ho chceme nanovo spoznať, takpovediac „ohmatať" - cez nové poznanie, novú skúsenosť. Je zaujímavé, že väčšina Zjavení zmŕtvychvstalého obsahuje motív dotyku.

Dotyk sme dlho chápali ako možnosť presvedčiť sa evidentným - rukolapným spôsobom. Takto sme vysvetľovali Tomášovu túžbu dotknúť sa Ježišových rán. No dnes dotyk môžeme rozumieť skôr cez osobnú skúsenosť. Dnešný človek sa chce dotknúť, chce mať osobnú skúsenosť, osobný zážitok viery. Býva to často udalosť, v ktorej nám Boh vstúpi do života tam, kde by sme to nečakali. Skúsenosť, ktorá prepojí Krista s našim osobným životom, niečo, čo sa prihodí nám samotným. Spravidla to nebýva sebaistá situácia, skôr nás to stavia pred nové rozhodnutia, vedie nás ďalej. Vtedy sa aj my pýtame - je to naozaj tak, nie je to nejaká vidina? Pri slávení Veľkej Noci je vždy na mieste aj určitá opatrnosť, zdržanlivosť. Veľká Noc nemá byť triumfálnou oslavou, skôr miestom, kde sa učíme nanovo počúvať, vnímať skúsenosti nášho života, nové skúsenosti s Kristom, ktoré môžu byť na prvý pohľad aj nezvyčajné. Ten nový dotyk s Kristom sa môže často vymykať nášmu naučenému náboženskému stereotypu, klišé.

Kristus pri stretnutiach s učeníkmi po zmŕtvychvstaní okrem dotyku zanechával učeníkom aj určitú úlohu - iďte do celého sveta, kážte odpustenie hriechov, krstite. To je v istom zmysle aj naša úloha - posväcovať život okolo nás. Privádzať druhých ľudí k prameňom duchovného života. Privádzať ich k hľadaniu zmyslu. Snažiť sa o takú vieru, ktorá očistená od balastu privedie nás bližšie k plnšiemu životu a ktorá nebude prekážkou pre iných.

Niekedy sme vo viere až príliš naviazaní na určitý náboženský slovník, na tzv. nábožné spôsoby. Pravá nábožnosť ale môže byť v istom zmysle aj svetská. Môže a má zahŕňať svet a jeho hodnoty bez nejakej teatrálnej nábožnosti. Nemusíme hneď cítiť vôňou kostola a kadidla. V týždni som v rámci náboženského vysielania ORF Kreuz und Quer sledoval zaujímavý dokument o manželoch, ktorým sa narodilo dieťa s Downovým syndrómom. Títo mladí ľudia, reklamní pracovníci, hovorili o živote o svojich deťoch úplne svetským slovníkom, nepotrebovali svoju vieru reklamovať. Zdalo sa, že na začiatku ani neboli príliš veriaci, svojho syna Valentína ale prijali aj s jeho postihnutím ako dar. Učili sa vnímať jeho svet a vnímať to, čo im on vie dať -dar úsmevu, nesúťaženia, prispôsobivosti, mnoho darov, ktoré iné deti nemajú a bolo vidieť, že toto dieťa (teraz asi štvorročné) im obohatilo život. Matka o tom napísala knihu, ktorú prišiel uviesť španielsky pedagóg, ktorý je zatiaľ jediným občanom EU, ktorý s týmto postihnutím získal vysokoškolské vzdelanie. Z celého dokumentu išla sila pozitívneho príkladu, sila žitej viery, ktorá nepotrebuje spomínať Boha, ale svoj kontakt s ním jednoducho žije. Rozmieňa vieru na drobné svojim životom. Aký kontrast k tomu, keď sa niekedy nudne teoreticky debatuje v televízii na tieto témy.

Milí priatelia aj takúto podobu môže mať dotyk Krista, nová praktická skúsenosť, v rámci ktorej viera vstúpi do nášho praktického života. Tam už potom nebude ďaleko k potrebe túto vieru aj osláviť. Tak to robili aj učeníci, keď sa stretli so zmŕtvychvstalým, ale aj neskôr, keď sa s ním stretali duchovne. Vždy slávili aj liturgiu, lámanie chleba, pri ktorom oslavovali Boha a ďakovali za všetky dary. Prvotná cirkev rástla pri takýchto slávnostiach, pretože ony boli zároveň miestom, kde sa mohli Krista vo viere dotknúť aj ďalší bratia a sestry. Snažme sa aj my stretať sa s Kristom a hľadať pravdu o ňom tak, aby nás to posilňovalo v našej viere.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet