Veľká noc nás vedie k opatrnejšiemu používaniu slov a preto hľadáme pomoc v rôznych obrazoch a dokonca aj v reči hudby. Je prekvapivé, že práve tieto druhy umenia - maliarstvo a hudba lepšie naznačujú o čo ide - viac ako slová. Samotná liturgia nám vo Veľkej noci povie viac ako všetky kázne a liturgia sa viac blíži k tomu estetickému ako k logike.
Je zrejmé, že veda, prírodovedecké poznanie nestačia popísať celú skutočnosť života, sveta. A tak aj Kristovo zmŕtvychvstanie sa môže vymykať takejto našej skúsenosti, nášmu zaužívanému svetu. Je zrejmé, že takýmto rozumom si nemôžeme pomôcť ani pri obhajovaní zmŕtvychstania, ale musíme pripustiť že naša reč je len obrazná, naša reč sa tu len nedokonale snaží priblížiť skutočnosti, ktorá presahuje naše prírodovedecké poznanie. A akokoľvek sa nám aj podarí obrazne sa priblížiť svojou rečou k zmŕtvychvstaniu, hneď ako sa nám to podarí, musíme si uvedomiť, že zároveň je medzi nami a božím svetom ešte väčšia nepodobnosť, ktorá tú podobnosť presahuje. A to aj pri tej najlepšej vôli, pri najväčšej šikovnosti. Pretože taký je zákon analogie, podobnosti medzi Bohom a človekom.
A teológovia napr. W. Pannenberg nám pripomínajú, že zmŕtvychvstanie sa bude dať pochopiť až z perspektívy eschatológie, konca sveta. A eschatológia, finále času sa dotýkajú nášho života, sveta v ktorom žijeme už tu a teraz. Pretože skutočnosť konca, finále nám chcú pripomenúť zodpovednosť za život, zodpovednosť za svet, v ktorom žijeme. Eschatológia nám pripomína premenlivé dejiny nášho sveta, v ktorým sme nielen figúrky, ale aj ich hráči, drobní - ale predsa.
Je zákonitosťou života, že buď rastie, alebo odumiera. Pred pár dňami som si prezeral knižku o architektúre a urbanizme, o plánovaní miest. Bolo tam viacero podnetných úvah. O tom, že mestá môžu rásť neprimerane, neorganicky a môžu rásť aj tak, že sa v nich budú ľudia, obyvatelia dobre cítiť. Bol tam aj taký obrázok vzatý z nášho života. Človek môže rásť buď konzumom a vtedy bude mať ten rast podobu tučnenia, alebo môžeme rásť tak, že budeme okolo seba vytvárať pekné vzťahy, ktoré budú harmonizovať. Jedna cesta je cesta ohrozovania života - aj toho nášho vlastného a tá druhá je cesta napomáhania životu, kedy sa aj iní môžu pri nás cítiť dobre.
K tomu nás chce inšpirovať aj Kristovo zmŕtvychvstanie. Preto nie je dôležité uchopiť ho katechizmovou rečou, ale rečou, ktorá niečo vytvára. Rečou, ktorá tvorí nové spoločenstvo viery, spoločenstvo veriacich. Ak sa nás dnes niekto opýta, čo znamená Kristovo zumŕtvychstanie, nemusíme sa zamotávať do katechizmových otázok a odpovedí. Namiesto takejto popisnej reči môžeme použiť reč tvorivú, môžeme a mali by sme povedať, k čomu nás toto zmŕtvychvstanie inšpiruje.
Len v jednom máme použiť reč áno - nie: v tej základnej otázke či Kristus vstal zmrtvych. Ako hovoria na východe - voistinu voskres - naozaj vstal. Amen.