Homília - 2. 11. 2008

Tak ako mnohé v našom živote, aj vzťah k zosnulým podlieha určitým zmenám. Tie zmeny môžu priniesť i niečo pozitívne - nové prehĺbenie, premyslenie problémov; no môžu znamenať aj vykročenie do prázdna. Voči smrti bývame bezradní, alebo ju chápeme len ako prírodnú nevyhnutnosť a radšej o nej mlčíme. Možno aj to nás vedie k tomu, že smrť a zomieranie sa snažíme z nášho života vytesniť.

No spôsob, s akým sa správame k našim zosnulým, vypovedá veľa aj o našom vzťahu k životu. Po tieto dni si viac uvedomujeme vzájomnú spolupatričnosť živých s mŕtvymi. Tak ako to kedysi naznačovali starodávne zrkadlá, ktoré vedľa zrkadla s nápisom Takýto si teraz umiestnili z jednej strany obraz dieťaťa s nápisom Takýto si bol kedysi a z druhej strany obraz lebky s nápisom Takýto raz budeš. Pri náhrobných kameňoch našich blízkych si uvedomujeme, že zosnulí k nám patria ešte aj vtedy, keď sú už polozabudnutí. Ovplyvnili náš život a aj keď už dávno stojíme na vlastných nohách - predsa to, čo sme prevzali od našich rodičov a predkov, čo sme sa od nich naučili, ostáva v nás. Nemusíme to nejako umelo oprašovať, aj keď žijeme iným životom, niečo z toho predošlého v nás zostáva a oplyvňuje nás - aj napriek zabudnutiu, keď už spomienky nestačia.

Dnes sme si vypočuli podobenstvo o desiatich pannách očakávajúcich ženícha. Podobenstvá ilustrujú prax viery a to dnešné hovorí o bdelosti. Múdre svadobčanky boli pripravené, konali správne. Pre ne mohol rozhodujúci okamih prísť hocikedy. Aj my by sme mali konať tak, aby finále nášho života mohlo prísť kedykoľvek. Nemali by sme sa upínať ani príliš do minulosti, ani prázdno snívať o budúcnosti. Dejiny umenia poznajú rôzne spôsoby znázornenia finále časov. Či už ako stredoveký tanec mŕtvych so smrtkou, alebo ako pôsobivé barokové stvárnenia posledného súdu. Jeden z takýchto obrazov je aj Rubensov obraz Pád zatratených. V tomto dynamickom obraze je všetko strhávané pohybom smerom dolu, pádom do podsvetia, do priepasti, v ktorej už nič nemôže ľudí zadržať. Jediné, čo padajúcich ľudí spája, čo z nich utvára jednoliatu masu, je spoločný strach. Možno nám už ten strach nie je taký blízky, no náš život, povedané slovami Nietzscheho, sa tiež môže prepadať kamsi do prázdna - najmä, keď sa zriekneme Boha a obrazu človeka, ako sme ho poznali. Ak zabudneme úplne na minulosť, ak sa príliš slepo a bez rozmyslu pustíme do budúcnosti, potom môžeme očakávať, že nás v živote ešte môže dobehnúť pocit prázdnoty. V tomto ohľade kresťanská náuka o človeku nám zabraňuje príliš uletieť.

Súčasná doba sa snaží smrť a zomieranie zobrazovať novým spôsobom. Jedná sa dokonca o určitú estetizáciu smrti. No zároveň sa jedná aj o určitú banalizáciu smrti -jej zovšednenie, ktoré nadväzuje na zovšednenie života. Tie obrazy pôsobia na nás skôr otupujúco. Ľudia sa pozerajú na mŕtve telá s pohľadom akejsi chladnej anatomickej zvedavosti. Akoby aj to svedčilo o riziku prepadu do prázdna.

Zamyslime sa preto po tieto dni nad významom minulosti pre náš život, nad významom ľudí, ktorí nás predišli. Nezavrhujme minulosť, neupínajme sa len k pohybu do nového neznáma, do novej budúcnosti. Pretože to môže predstavovať aj prázdnotu. Snažme sa do svojho života integrovať aj minulosť, možno už aj tú dávno prekonanú. Amen.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet