Homília - 24. 8. 2008

Dnešné čítania viackrát spomínajú slovo kľúč - symbol moci, ktorý v prenesenom význame naznačuje otváranie brány života. Prvé čítanie hovorilo o kľúči kráľa Dávida, ktorý dostane budúci vládca Izraelitov. On mal za úlohu vyviesť svoj ľud z poroby k novej budúcnosti. Tento kľúč si na rozdiel od svojich predchodcov zaslúžil záujmom o veci spoločné, o blaho a dobro ľudu. Symbol moci kľúča použil v evanjeliu aj Kristus, keď poveril Petra zodpovednosťou za Cirkev. Peter si túto moc zaslúžil na základe svojej viery v Krista ako Spasiteľa.

Na otázku, za koho ma pokladáte vy, by sme pravdepodobne aj my odpovedali - Ty si Kristus, náš Spasiteľ. Takéto vyznanie - akokoľvek správne - by ale naznačovalo niečo naučené, katechizmové. Naznačovalo by, že nemusí byť podložené našou osobnou skúsenosťou, nemusí celkom súvisieť s našim osobným životom.

Spásu môžeme vnímať na veľkej univerzálnej úrovni, na úrovni celého sveta. Táto spása sa má odohrať na konci časov a zostáva pre nás vzdialená. Spásu a Ježiša ale môžeme vnímať aj z inej perspektívy - z perspektívy nášho vlastného života. Od detstva sa „dotýkame" Krista a spásy aj osobne - cez sviatosti, ktoré konkrétnym spôsobom posväcujú náš osobný život. Nebolo náhodou, že Ježiš sa pýtal apoštolov osobne - za koho ma podkladáte vy. Zaujímalo ho vyznanie, čo pre nich On osobne znamená. Čim sa dotkol ich vlastného života, ako ich vnútorne premenil. Kristus nepotreboval počuť, za koho ho pokladajú iní ľudia. On sám najlepšie vedel kým je. Skôr pre nás je dôležité, či vieme v Kristovi aj v ľudskej podobe stretnúť Boha.

Keď prijímame sviatosti, prijímame Ježiša ako nášho ľudského brata, ktorý upravuje naše konkrétne vzťahy k druhým ľuďom, k svetu, k núdznym, k chudobným, k trpiacim. Ježiš cez sviatosti očisťuje naše vzťahy, náš život a cez nás aj svet. Počuli sme, že apoštol Peter sa stal základom duchovnej stavby, cirkvi. Cirkev je stavba postavená zo živých kameňov, z ľudí. My tvoríme túto stavbu, a zároveň máme kľúč od našej časti stavby, od nášho života. Máme si klásť otázku - za koho pokladáme sami seba, alebo lepšie: kým chceme byť, čo chceme zo svojho života uskutočniť.

Chybné chápanie náboženstva by znamenalo vzdať sa v mene falošnej pokory vlastného sebauskutočnenia. Očakávať, že všetko zariadi Boh, cirkev, niekto iný; vo všetkom očakávať prejavy božej moci. Takáto radikálna viera v Boha obvykle prehliadne blížneho a svet, v ktorom žijeme. Oproti tomu sv. Benedikt, zakladateľ našej západoeurópskej duchovnosti, už pred 1500 rokmi presadzoval heslo „modli sa a pracuj". Modli sa tak, akoby všetko záviselo od Boha a zároveň pracuj tak, akoby všetko záviselo od teba. Kristus nás podnecuje k tomu, aby sme pracovali na spáse. Nielen tej veľkej, historickej, univerzálnej, máme sa snažiť uskutočniť aj možnosti svojho vlastného života a pracovať tak na zlepšení nášho sveta.

Ježiš svoj kľúč dáva nielen Petrovi, dáva ho aj nám, aby sme sa naučili s zodpovedne nakladať našim životom. Aby sme sa snažili prevziať podľa možností zodpovednosť za stav sveta, v ktorom žijeme. Snažme sa tento kľúč k nášmu uskutočneniu a k našej spáse použiť tým správnym spôsobom, aby sme z toho mali osoh nielen my, ale aj ostatní ľudia okolo nás.