Homília - 4. 5. 2008

Počas veľkonočného obdobia sme čítavali texty Jánovho evanjelia. Exegéti vysvetľujú, ako toto evanjelium buduje postupným spôsobom vieru v Krista: vychádza z predpokladu, že Kristus už pred svojim narodením bol u Boha ako božské Slovo; potom prišiel na svet, aby nás ľudí svojím účinkovaním a svojím ohlasovaním povzniesol k Bohu; vo svojej rozlúčkovej veľkňazskej modlitbe prosil nielen za učeníkov, ale aj za seba, aby ho Boh Otec oslávil -aby ho prijal ako svojho večného syna - aj s jeho ľudskou prirodzenosťou, pričom oslavou Krista Boh symbolicky oslávi aj našu ľudskosť.

Texty Jánovho evanjelia pôsobia vzletne, niekedy máme problém porozumieť, čo sa za nimi skrýva. Je dôležité dávať ich pri interpretácii do súvisu s ostatnými pravdami kresťanstva. V dnešnom evanjeliu sa viackrát vyskytla myšlienka prepojenia medzi Ježišom a jeho učeníkmi, keď Ježiš prosil za učeníkov, teda aj za nás, aby vo svete vedeli ohlasovať jeho meno.

Nezaškodí pripomenúť si, že podľa vierouky sa v Kristovi spájala božská a ľudská prirodzenosť. Nám sa ale ten ľudský rozmer Ježišovej existencie akosi vytráca. Ideál, ktorým je pre nás Kristus, nás nezriedka zvádza „zradiť" svet, v ktorom žijeme. Vydali sme sa akousi skratkou do neba. Je ale možné chápanie neba vytrhnúť zo sveta? A neprovokuje nás dnešná doba poznačená vedou, médiami, širokou kultúrnou ponukou k (popri nutnosti opodstatnenej kritiky) očisteniu našej viery od nánosov minulosti a k hľadaniu, čo je podstatné, trváce? Nevynucuje si vniesť do dnešného sveta, ktorý sa nám zdá viac svetskejší ako kedykoľvek predtým, to Božie?

Ak nezabudneme, že Kristus bol aj človekom, môže mať pre náš praktický život veľkú inšpiračnú silu. Môže nás posilniť v zápase s obmedzeniami, ktoré poznačujú našu túžbu po lepšom svete. Nebudú nás natoľko znechucovať naše ľudské zlyhania, naopak, budeme nachádzať v Ježišovom živote z našich zlyhaní východiská.

Niekedy nie celkom správne hovoríme, že Kristus bol Boh, a my sme len obyčajní ľudia. Práve rozlúčková reč ukazuje, že Kristus bol nám obyčajným ľuďom bližší, ako by sme predpokladali. Rozlúčková reč dokazuje, že zmýšľal pravdepodobne pozemskejšie, ako by sme predpokladali. Vo svojej rozlúčkovej reči myslel na to, že my - jeho učeníci - budeme pôsobiť vo svete v jeho mene. Vedel, že nás čakajú aj prekážky, utrpenia, tak ako ich spomínal aj apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní. No napriek tomu nám zanecháva radosť z toho, že on nám bol a je blízky. Kristus nám dáva istotu, že nás neopustí, a zároveň nás vyzýva, aby sme vedeli zachovať jeho požiadavky. On nežiada lásku ako pocit, ale ako čin, skutok.

Paul Klee, jeden z umelcov moderny, svojim akvarelom Rozlúčka večer stvárňuje motív lúčenia za pomoci prelínania farebných geometrických pásov. Klee sa vo svojich obrazoch pohrával s prelínaním farieb, ktoré pri vzájomnom prekrývaní vytvárali vždy nové a nové, ale navzájom príbuzné odtiene. Symbolicky tak aj rozlúčka vyjadruje vzájomné prepojenie, vzájomný vplyv. Tak ako je ťažké oddeliť jednoznačne deň od noci, tak aj náš duchovný život je prepojením medzi Kristom a nami, medzi božským pólom života a ľudským. Prosme, aby Kristus mohol cez nás pôsobiť vo svete, ktorý sa síce na prvý pohľad od neho vzďaľuje, no v ktorom on chce aj naďalej pôsobiť.