Homília - 12. 9. 2010

My ľudia si vytvárame rôzne predstavy o Bohu. Keby každý jeden z nás povedal, ako si predstavuje Boha, kto je pre nás Boh, keby sme mali namaľovať obraz Boha, ktorý v sebe nosíme, asi by vznikla veľmi pestrá galéria rôznych obrazov. Jeden vníma Boha ako darcu života, dobrého stvoriteľa, ďalší v ňom hľadá niekoho, kto sa o nás stará, kto nás miluje, sýti nás telesnou i duchovnou potravou, ďalší vníma v Bohu strážcu morálky - prísneho sudcu a možno iný zase niekoho, kto nás inšpiruje na slobodnej ceste životom. To sú len základné obrazy Boha, ktoré zároveň aj naznačujú, prečo niektorí ľudia Boha radšej odvrhujú. Pretože Boh je pre nich len stelesnením nedospelosti, strachu. Boh z nás ale nechce robiť nedospelé deti, tak ako skoro žiaden rodič si nepraje, aby jeho deti ostali nedospelé. To je chybný obraz Boha.

Izraeliti mali rôzne predstavy o Bohu. V určitej fáze, vo fáze prikázaní bol pre nich Boh inšpiráciou na ceste za dobrom. Túto inšpiráciu predstavovalo desatoro, pravidlá, ktoré sú potrebné v živote tak, ako je potrebné zábradlie pri ceste po schodoch. Dnes sme v čítaní počuli, ako sa Boh cez Mojžiša rozhneval na svoj ľud, ktorý napriek ponuke Desatora zotrval na nižšom stupni bohoslužby - pri uctievaní zlatého teľaťa. Zlaté teľa neznamenalo majetok, niečo pozemské, ako to radi vykladáme. Pre pastierske civilizácie znamenali zvieratá skôr zdroj obživy a dobre poznali aj funkciu vodcu stáda, ktorého úlohou bolo vyvádzať stádo k lepšej obžive, na lepšie pasienky. To je ostatne úlohou každého otca, privádzať tých svojich k lepšiemu, plnšiemu životu. Takže ak Izraeliti Boha chápali ako otca, podobnú funkciu si pravdepodobne uctievali aj pri tom zlatom teľati, ktoré malo symbolizovať tú plnosť života. Len to zlaté teľa malo popri Bohu (ktorého si nesmeli zobrazovať), svoju hmatateľnosť. Tohoto zobrazenia sa mohli dotknúť, mohli si ho uctiť piesňou i tancom.

Od vyslobodenia z Egypta malo ísť Izraelitom v ich vzťahu s Bohom ešte o niečo dôležitejšie, ako je plnší život. Mali hľadať dôstojný život v slobode, život v dospelosti. To je niečo, k čomu náboženstvo vyzýva aj nás. Prikázania nie sú tým najdôležitejším v náboženstve, sú len pomôckou na ceste k životu v slobode, v dospelosti. Nám ale často obrazy Boha splývajú s rodičovskými predstavami a tak sa nám zdá byť na mieste boží hnev, ktorý nasleduje vtedy, keď prikázania nesplníme, neposlúchneme. Tak to robia aj rodičia pri svojich malých deťoch a je to tak aj správne. No pokiaľ Boh pre nás zostane len Bohom prikázaní, potom zákonite nadobudne podobu prísneho hroziaceho, či trestajúceho sudcu.

Z deficitu lásky zo strany Boha, potom ale nie je ďaleko k tomu, aby sme aj svet začali vidieť ako niečo zlé, niečo čo treba neustále naprávať, karhať, napomínať. To je výsledok nášho náboženského ustrnutia, chýbajúceho vedomia, že Boh je láskavý Otec, ktorý chce aby sme dospeli, aby sme boli sami sebou, aby sme sa stali vnútorne slobodnými. Boh nás nechce zotročovať. Toto posolstvo o Bohu, nám osobitne pripomínal Ježiš Kristus. Jeho vzťah k Bohu bol vzťahom slobody, dospelosti, vzťahom dospelej zrelej lásky. Určite takýto prístup k Bohu sa u neho premietol aj do postoja k svetu. Pre neho svet nebol svetom skazeným a zlým; vo svete, v druhom človeku nevnímal hriech, ale stvorenie na obraz milujúceho Boha Otca. Neodsudzoval, nemoralizoval, skôr hľadal možnosť napraviť, vyliečiť, pozdvihnúť. Ježiš liečil nielen fyzické choroby, ešte viac pomáhal duši človeka.

Skúsme sa aj my zamyslieť nad tým, ako vnímame svet okolo nás. Či ako zlý, hriešny, nedokonalý? Alebo ako niečo, čo síce má svoje chyby, nedokonalosti, ale v zásade je svet pozitívny? Či zbytočne nevnímame za každým rohom nejaké ohrozenie života, mravnosti, budúcnosti. Kristus nám ponúka svoj optimistickejší pohľad na život, na svet. Pohľad, ktorý lieči už tým, že vníma skôr tú dobrú stránku veci; pohľad, ktorý si aj na hriešnikovi všimne skôr to, čo je na ňom dobré.

Izraeliti mali zásadu, že Boha, boží svet nemožno zobrazovať. My kresťania takúto zásadu nemáme. Ale vieme, že Boha sa nám aj tak nepodarí zobraziť, akýkoľvek obraz Boha, akékoľvek prirovnanie bude vždy obsahovať ešte väčšiu nepodobnosť. Ak teda Boha nevieme celkom zobraziť, snažme sa aspoň očisťovať tie obrazy, ktoré o ňom máme, ktoré sme o ňom zdedili. Očisťujme ich od nevhodných nánosov, a tak pristupujme s ozdraveným pohľadom aj k svetu okolo nás, ako k miestu, ktoré síce má svoje chyby, ale aj tak predstavuje to najlepšie miesto pre život.

arbet.viliam@orangemail.sk

Veľkonočná nedeľa (B)
12. 4. 2009
Autor: Viliam Arbet

Biela Sobota
Mk 16, 1 - 8
Autor: Viliam Arbet

Veľký piatok
Jn 18, 1 - 19, 42
Autor: Viliam Arbet

Zelený štvrtok
1 Kor 11, 23 - 26
Autor: Viliam Arbet

5. pôstna nedeľa (B)
Jn 12, 20 - 33
Autor: Viliam Arbet

4. pôstna nedeľa (B)
Jn 3, 14 - 21
Autor: Viliam Arbet

3. pôstna nedeľa (B)
Jn 2, 13 - 25
Autor: Viliam Arbet

2. pôstna nedeľa (B)
Mk 9, 2 - 10
Autor: Viliam Arbet

1. nedeľa pôstna (B)
Gn 9, 8 - 15
Autor: Viliam Arbet

7. nedeľa cez rok (B)
Mk 2, 1 - 12
Autor: Viliam Arbet