14.2.2024

Pri liturgii dnešného dňa čítame každý rok úryvok z evanjelia podľa Matúša, v ktorom sa spomínajú almužna, modlitba a pôst. Rozmýšľam, nakoľko sú tieto činnosti pre nás dôležité. Pre väčšinu ľudí zdá sa byť prvoradé zdravie, potom práca, zaiste vzťahy na rôznej úrovni, a tiež nejaká forma oddychu.

Ak sú almužna, modlitba a pôst pre niekoho dôležité, jednou možnosťou je, že ten človek je na tieto činnosti zvyknutý, takpovediac je v nich vycvičený. Pokladá ich za svoju povinnosť. Tento prístup je najmä medzi ľuďmi, pre ktorých je náboženstvo prostredím ich života. Keď som šiel v minulosti na návštevu starších ľudí, mali v niektorej miestnosti stolček s krížom a svätými obrázkami, na stenách mali zavesené sväté obrazy. Samozrejmosťou boli modlitebná knižka a ruženec. Náboženské predmety boli v minulosti časté aj na verejnosti. Podnes o tom svedčia rôzne kaplnky a pamätníky s obrazmi svätých pri cestách i poľných chodníkoch. Druhou možnosťou, aby almužna, modlitba a pôst boli pre niekoho dôležitými, je, že ich človek prežíva ako svoju vnútornú potrebu. Stanú sa takou prirodzenou potrebou ako jedlo, spánok či oddych. Takáto potreba nemusí byť v protiklade s modlitbou ako povinnosťou. V každom prípade si však žiada nové pochopenie.

Príležitosť k tomuto pochopeniu ponúka aj dnešná Popolcová streda. Čítanie z evanjelia je úryvkom zo zbierky viacerých Ježišových výrokov o náboženských a mravných zvyklostiach. Pozornosť sa dáva trom z nich: almužne, modlitbe a pôstu. Pri každej z týchto činností Ježiš začína upozornením na pokrytcov. Koho tým myslel? Zdá sa, že ľudia ním označovaní za pokrytcov boli v tej dobe štandardným príkladom nábožnosti. Ježiš videl problém v tom, že almužna, modlitba a pôst sa chápali ako presne určené činnosti, za ktoré bolo možno očakávať uznanie ľudí i Božiu odmenu.

Možno predpokladať, že dávanie almužny na podporu synagógy a chudobných bolo registrované. Vedelo sa o tom, kto koľko dal, a darcom to poskytovalo isté privilégiá. Modlitby mali tiež svoju uzákonenú formu, časy a miesta. Bolo vidieť, kto sa modlí. Ešte viditeľnejšie to bolo pri pôste. Postiaci sa ľudia boli zamračení a nedbanlivo oblečení. V spoločnosti, ktorá uznávala tieto náboženské činnosti, bolo ľahké pri nich upadnúť do pokrytectva. Tak sa dostala do popredia forma a obsah ustúpil do pozadia.

Ježiš oproti tomu položil dôraz na obsah, na úprimnosť konania. Aby sa táto úprimnosť dosiahla, požadoval obrat k sebe samému. Čakali by sme, že povie k Bohu, ale zdôraznil najprv obrat k sebe. Obrazne povedal: Nech nevie jedna ruka, čo robí druhá. Alebo: choď do svojej izby a zavri za sebou dvere. A tiež: Uprav sa a umy si tvár. Jednoducho nič navonok, podstata je v tebe.

Otázka je, prečo by sme to takto mali robiť. Už sme si povedali: Pre vnútornú potrebu. Ako sa nám almužna, modlitba a pôst stanú vnútornou potrebou? Je taká skúsenosť, že môžeme hovoriť o Bohu hore-dolu, ale nikam to nepovedie, ak nedonútime samých seba byť úprimnými pred sebou. Venovať sa sebe. Nie zaoberať sa len sebou, ale venovať sa sebe v zmysle ísť na podstatu seba. Ak ideme na tú podstatu, objavíme potrebu opory, istenia, ktoré nás v živote drží celkom inak ako naše telo, kým je zdravé, celkom inak ako naše materiálne možnosti, ak ich máme, a tiež omnoho krajšie ako ľudia, ak ich okolo seba máme. Tú väčšiu oporu a istotu potom s Ježišom nazveme „Otec, ktorý vidí aj v skrytosti“.

Nech sa nám pôstne obdobie stane cestou do tejto Božej i našej skrytosti, do jeho i nášho Tajomstva, v ktorom sa stretneme celkom s ním i sami so sebou.