Homília - 5.7.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok sv. Cyrila (pôvodným menom Konštantína) a Metoda. Obaja pochádzali zo Solúna, z dnešného Grécka, z Byzantskej ríše. Uctievame ich ako apoštolov Slovanov. Svoje poslanie začali práve na Slovensku a na Morave v r. 863. O niekoľko rokov dosiahli schválenie slovanskej liturgie v Ríme. Sv. Cyril zomrel v Ríme r. 869 a sv. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu ako arcibiskup, kde pôsobil do svojej smrti v r. 885. Žiaci sv. Cyrila a Metoda neskôr šírili kresťanstvo v ďalších krajinách a významne prispeli k štátnosti a kultúre týchto krajín. Pri sv. omši dnes čítame chváloreč zo Starého zákona na ľudí, ktorí si zaslúžia úctu a vďačnosť. O našom povolaní a daroch Ducha Sv. čítame z listu apoštola Pavla. Dnešné evanjelium spomína našu zodpovednosť za hlásanie Ježišovho posolstva vo svete.

Homília

Sviatok sv. Cyrila a Metoda sa na Slovensku prežíva vo viacerých významoch – cirkevne, nábožensky, ale aj kultúrne a politicky. Je to prirodzené, sv. Cyril a Metod boli veľkí kresťanskí misionári, ale mimoriadne ovplyvnili aj kultúru nášho národa a ešte viac kultúru slovanských národov na Balkáne a vo východnej Európe. Slovenskí politickí predstavitelia si po r. 1990 vybrali sv. Cyrila a Metoda ako symbolických garantov našej štátnosti. V Čechách je takýmto garantom sv. Václav, v Maďarsku sv. Štefan, my máme dvoch bratov z dávnej Byzancie. Pravda, jedna vec je história, druhá historické legendy a mýty a tretia vec je realita, čo pre nás odkazy na svätých ľudí z dávnej minulosti znamenajú.

Na sviatok sv. Cyrila a Metoda čítame pri sv. omši záverečné slová textu Matúšovho evanjelia. Vzkriesený Ježiš sa zjavuje svojim učeníkom a posiela ich do sveta: „Choďte, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20).

Pre koho je dnes určená táto výzva? Pre misionárov, čo majú ísť do ďalekých krajín, niekam do Ázie a Afriky? V súčasnosti sa situácia vo svete veľmi mení. Jestvujú tradičné kresťanské krajiny, ktorých obyvatelia sa od kresťanstva odvracajú, a potom sú krajiny, kde síce žije väčšina nekresťanov, napr. India, Čína, ale v týchto krajinách kresťania ustavične pribúdajú. Všímajme si, kam najčastejšie cestuje pápež František. Zväčša ide tam, kde je katolíkov málo. Napríklad koncom leta má ísť do Mongolska. Začiatkom roka bol v Afrike, kde je síce katolíkov viac, ale jednotlivé kmene či národy vedú medzi sebou vojny. Cestuje najmä tam, kde ľudia trpia. Ako šíri evanjelium v takýchto krajinách? Nepýta sa, koľkí sa chcú dať pokrstiť alebo koľkí prídu na jeho omšu, pýta sa, ako môže cirkev prispieť k umenšeniu utrpenia miestnych ľudí, ako môže pomôcť k uzdraveniu spoločnosti, ochrane ľudí i prírody, k vytváraniu pút priateľstva aj s tými, o ktorých si myslíme, že s nimi nie je možné porozumenie. Pred dvoma rokmi navštívil pápež aj naše Slovensko. Nie preto, že je tu percentuálne veľa katolíkov, ale preto, aby sme sa – keď už sme v tom strede Európy – snažili byť mostom, prostriedkom porozumenia medzi národmi, a tiež, aby sme sa podľa vzoru sv. Cyrila a Metoda snažili pretlmočiť, prerozprávať evanjelium do reči a obrazov našej doby. Počas príhovoru v Bratislave v katedrále sv. Martina zdôraznil pápež František najmä tri témy: slobodu, tvorivosť a dialóg.

Ako sa nám dnes darí v mene evanjelia šíriť slobodu, viesť dialóg a byť tvoriví? Nepotrebujeme už pretlmočiť evanjelium do slovenčiny, ale do reči slobody, dialógu a tvorivosti, do ducha radosti. Nie je náhoda, že pápež František nazval svoj program pre cirkev dneška Evangelii gaudium – Radosť evanjelia. Pravda, môžeme sa pýtať, kto dnes potrebuje radosť evanjelia. Zdá sa, že mnohí to nepotrebujú. Chyba môže byť na ich strane, ale radšej sa pýtajme, v čom je chyba na strane našej. Ak si niekto kresťanskú vieru neváži, ku ktorej sa po stáročia hlásila jeho rodina, možno je ľahkomyseľný, možno hlúpy, ale možné je aj to, že nevieme svoju vieru predstaviť ako vzácnosť, na ktorú sa dá byť hrdý. Jeden kňaz, keď sa mu ženy sťažovali, že niektoré z ich detí nechce chodiť do kostola, hovorieval: „Neponúkajme svoju vieru ako tetky na trhu petržlen, ktoré na okoloidúcich volajú: kúpte si odo mňa, ja mám krajší!“ Áno, nech je naša viera vzácnosť, na ktorú sme hrdí a ktorú si treba zaslúžiť. Samozrejme, nie nejakými nepríjemnými skúškami a previerkami, ale túžbou po tých hodnotách, ktoré vo svojom príhovore spomenul pápež František: po slobode, tvorivosti a dialógu. Prečo pápež spomenul práve toto? Asi vie, že sú to hodnoty, ktoré nám na Slovensku dosť chýbajú.

V rámci príhovoru pre biskupov a kňazov František viackrát pripomenul sv. Cyrila a Metoda: „Boli veľmi tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva. Vymysleli novú abecedu na šírenie evanjelia. Nie je toto dnes najnaliehavejšou úlohou cirkvi v Európe – vymyslieť nové ,abecedyʽ, aby sme zvestovali vieru? V pozadí máme bohatú tradíciu, ale v mysli mnohých je len spomienkou na minulosť. Nepomôže nám nárek, neosoží obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť evanjelia.“ František potom pripomenul jednu scénu z Markovho evanjelia (Mk 2,1-5), v ktorej niekoľkí muži chceli priniesť chorého priateľa k Ježišovi, ale nemohli sa k nemu dostať, keďže bolo pred dverami veľa ľudí. Tak urobili otvor v streche a cezeň toho muža spustili k Ježišovi. František povedal: „Tvárou v tvár ťažkostiam boli tvoriví. Buďme aj my tvoriví tvárou v tvár generácii, ktorá stratila zmysel pre vieru alebo ju zredukovala na zvyk, skúsme otvoriť dieru a byť tvoriví. Ak to nejde kázňami a bežnou prácou v cirkvi, usilujme sa otvoriť iné priestory, skúsme to inými cestami.“ (Príhovory pápeža Františka počas apoštolskej cesty na Slovensku, SSV, Trnava 2021, 22-23.)

Čo by mohlo byť takým otvorom v mojej rodine, v našej obci, u nás  na Slovensku, aby sme tým otvorom dostali seba a našich ľudí bližšie k Ježišovi? Čo by mohlo byť tou novou abecedou, v ktorej budeme písať, hovoriť a žiť evanjelium? Tým otvorom môže byť všeličo, ale pri tom príklade s ochrnutým mužom myslím na dve podmienky: Všímajme si ľudí, ktorí sa túžia uzdraviť, či už telesne, psychicky alebo duchovne, a potom, sami buďme ľuďmi, priateľmi, ktorým na tých, čo túžia po uzdravení veľmi záleží. Ak sú tieto dve podmienky splnené, otvor sa vždy nájde, a Ježiš – na to sa môžeme spoľahnúť – bude vždy nablízku, bude vždy k dispozícii.