Homília - 29.6.2023

Dnes slávime sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla. Podľa hodnoverných svedectiev obaja zomreli v Ríme, niekedy v rokoch 64 až 67 v 1. stor. po Kr. Dnešný sviatok je sviatkom jednoty a zároveň mnohorakosti katolíckej cirkvi. Apoštoli Peter a Pavol boli rozdielni, ale spoločne, každý vlastným spôsobom žili a zvestovali Ježišovo evanjelium. Prvé čítanie dnes spomína udalosť, ako bol Peter zachránený z väzenia v Jeruzaleme. Druhé čítanie prináša svedectvo apoštola Pavla z obdobia, keď bol on väznený a tušil svoj blízky koniec. Vyznáva sa, že jeho poslednou istotou je len Boh sám. V evanjeliu zas počujeme vyznanie apoštola Petra, ktorý za seba i za ostatných učeníkov povie, že Ježiš je Kristus, syn živého Boha. Ježiš vo svojej odpovedi sľubuje, že Šimon sa stane Petrom, čiže skalou, na ktorej bude postavená cirkev.

Homília

V kalendári máme málokedy dvoch svätých naraz. Dnes je tá výnimka, keď majú spoločný sviatok apoštoli Peter a Pavol. O pár dní, 5. júla, je na Slovensku podobný sviatok – budeme sláviť sv. Cyrila a Metoda. Cyril a Metod boli vlastní bratia, a kým jeden z nich nezomrel, pracovali na všetkých dôležitých úlohách spoločne. V prípade Petra a Pavla išlo o niečo celkom iné. Mali rôzny pôvod, rôzne vzdelanie, a na začiatku kresťanstva stáli dokonca každý na inej strane. Peter bol Ježišov prvý apoštol a Pavol bol jeden z prvých odporcov kresťanskej viery. Aj neskôr sa stretli len výnimočne. Až pred smrťou boli spolu v Ríme, v hlavnom meste ríše. Nevieme, kedy presne zomreli – niekedy medzi rokmi 64 a 67 po Kr. –, ale dosť presne vieme kde. Boli pochovaní blízko miesta svojej smrti, Peter na kopci, ktorý sa volal Vatikán, a Pavol na Ostijskej ceste za hradbami.

V r. 257 po Kr. cisár Valerián spustil veľké, štátom organizované prenasledovanie kresťanov. Vtedy boli z obavy pred zneuctením pozostatky apoštolov vyňaté z hrobov a ukryté na tajnom mieste v katakombách. Malo sa to udiať 29. júna. O niekoľko desaťročí neskôr boli pozostatky Petra a Pavla prenesené na pôvodné miesta a nad ich hrobmi boli postavené veľké chrámy. Dátum 29. jún sa stal dňom spoločnej úcty oboch apoštolov podľa kalendára, ktorý zaviedol osloboditeľ kresťanov, cisár Konštantín, v r. 320.

Spoločný sviatok dvoch veľmi významných osobností prvotného kresťanstva má pre nás dôležitý odkaz. Peter a Pavol počas svojho života veľmi nespolupracovali, ale v cirkvi patria spolu. Čo znamená toto „spolu“? Niekedy sa môže zdať, že nejaká organizácia, nejaké spoločenstvo najlepšie funguje vtedy, keď sú ľudia v tej organizácii podobní až rovnakí, a keď majú pevne vedenie. Takto si mnohí ľudia predstavujú Kristovu cirkev – ako organizáciu s rovnakými názormi a spôsobmi, ako jednotu v rovnakosti. Takéto organizácie však fungujú zväčša len nakrátko a navonok. Hovoríme tomu uniformný model, v horšom prípade autoritársky až diktátorský. Kristova cirkev však nie je zjednotená uniformou rovnakých názorov a spôsobov. Je zjednotená vo viere v Boha skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Podľa 16. kap. Matúšovho evanjelia mal apoštol Peter raz povedať, že vyznáva Ježiša ako „Krista, syna živého Boha“ (Mt 16,16). Viera v živého Boha slúži životu a život, skutočný život, je vždy rozmanitý, mnohoraký. Čo takýto rozmanitý život zjednocuje? Nazývame to jednota v rôznosti. Je to jednota, v ktorej sme každý iný, ale nerobí si každý svoje, lebo máme spoločnú vieru, spoločnú víziu čiže výhľad a cieľ.

Môžeme si to predstaviť ako preteky športovcov, ktorí sa ponáhľajú k spoločnému cieľu. Samozrejme, aj sa predbiehajú, súťažia, kto bude prvý alebo lepší, ale cieľ majú spoločný. Páčia sa mi napríklad preteky veslárov. Každá loď má vlastnú dráhu, nevrážajú do seba, a všetky lode sa ponáhľajú k rovnakému cieľu. Ešte lepším obrazom je kolektívna hra, napríklad futbal, kde je viacero hráčov. Niekto hrá v obrane, iný v útoku, niekto vie prihrávať, iný dáva góly. Nemôžu byť rovnakí. Podobne je to v orchestri, kde sú rôzne nástroje a rôzni umelci. Veľké orchestre potrebujú aj dirigenta, ktorého všetci hráči rešpektujú, ale každý hrá na svoj nástroj a po svojom.

Takto si predstavujme Kristovu cirkev. Sme jedno, ale v rôznosti. Úlohu apoštola Petra si v našej cirkvi predstavme ako kapitána tímu alebo ako dirigenta v orchestri. Apoštola Pavla zasa ako najlepšieho útočníka alebo virtuóza v orchestri. Traduje sa, že Peter po odchode z Palestíny navštevoval židovské obce, ktoré jestvovali vo všetkých mestách okolo Stredozemného mora a mnoho Židov sa vďaka nemu stalo kresťanmi. Pavol tiež navštevoval bratov a sestry v židovskej viere, ale ešte väčší ohlas nachádzal medzi pohanmi, ktorým vedel priblížiť Krista ako zjavenie pravého Boha i pravej ľudskosti. Na svojich cestách prešiel množstvo krajín po celej rímskej ríši. Keď sa Peter a Pavol stretli v Ríme, Peter mal autoritu prvého muža cirkvi, ale Pavol sa nechápal ako jeho podriadený. Obaja sa chápali ako podriadení Kristovi.

Je veľmi pravdepodobné, že kresťania v Ríme ich spoločne uctievali aj preto, že predstavovali správne vedenie spoločenstva. Z histórie vieme, že pred obdobím, keď začali v Ríme vládnuť cisári (diktátori), bola v Ríme tradičnou formou moci rés publica (po slov. vec verejná alebo spoločná), a na jej čele nebol jeden človek, ale dvaja, ktorí mali titul konzuli. Pre rímskych kresťanov boli akoby takými konzulmi cirkvi apoštoli Peter a Pavol. Cirkvi dnes nehovoríme rés publica – vec verejná, ale synodos – cesta spoločná. Nech nás na tejto ceste sprevádza príklad apoštolov sv. Petra a Pavla, nech sa z ich života a poslania pozorne učíme, ako dôjsť k cieľu, k plnosti nášho života v Ježišovi Kristovi!