Homília - 24.7.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod do liturgie

Dnes slávime 17. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V prvom čítaní zo Starého zákona podobne ako minulú nedeľu počúvame o Abrahámovi. On v ľuďoch a udalostiach okolo seba dokázal spoznávať, ako sa mu prihovára Boh. Tentoraz sa dozvedel, že mestám v jeho susedstve hrozí skaza, a tak prosí Boha o zľutovanie. K Abrahámovým prosbám sú v dnešnom evanjeliu priradené Ježišove prosby, ktoré poznáme z modlitby Otčenáš. Ježiš zdôrazňuje, že Boha netreba prosíkať, on nás chce predsa obdarovať všetkým, čo potrebujeme. Z našej strany je však dôležité viac ako o veci a zdravie prosiť o Ducha Svätého, o skutočné porozumenie si s Bohom. V druhom čítaní hovorí apoštol Pavol o našej viere a krste ako o pochovaní a vzkriesení s Kristom. Kto naozaj v Krista uveril, skončil so starým životom, v tom zmysle zomrel, a začal nanovo.

Homília

V súčasnom svete strieda jedna veľká téma druhú. Nateraz je najväčšou témou vojna na Ukrajine. Pred pár mesiacmi takou témou bola pandémia covidu. A pamätáme si ešte, čo bolo najväčšou témou pred covidom? Jedno dospievajúce dievča vtedy namiesto do školy chodilo po svete a ako Sibyla kričalo, že je päť minút pred dvanástou (či vlastne po nej), lebo sa ničí životné prostredie. Všetky tieto témy boli a sú naozaj vážne a pýtajú si riešenie. Problém je, že po vyčerpávajúcom zaoberaní sa jednou či druhou témou neprichádza riešenie, len ďalšia téma vytlačí tú predchádzajúcu. Naši starí rodičia by zvolali: Je to hotová Sodoma a Gomora!

Keď čítame Bibliu, môže sa zdať, že Boh má jednoduché riešenie: požehná alebo potrestá. Požehná toho, kto sa ním nechá viesť ako Abrahám. Potrestá toho, kto ho nepočúva, kto je pyšný ako ľudia v Sodome. Božie požehnanie sa prejaví v tom, že človek má budúcnosť, a trest zasa v tom, že je človeku budúcnosť odňatá. „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký,“ čítame v pokračovaní príbehu o Abrahámovi (Gn 18,20). Pán, ktorý mu prišiel v podobe cudzincov oznámiť, že bude mať budúcnosť, že sa mu narodí syn, mu zároveň oznámi, že Sodoma si nezaslúži ďalej jestvovať. Z rozhovoru medzi Abrahámom a Pánom vyplynie poznanie: Budúcnosť závisí od výskytu spravodlivých.

Ako sme si povedali už pred týždňom, Abrahámov príbeh v Knihe Genezis miestami vyznieva ako rozprávka a nedá sa brať prísne historicky. Význam príbehu sa odhaľuje pri spätnom meditatívnom pohľade. Abrahám sa navonok nesprával veľmi odlišne od ostatných ľudí. Rozmnožoval svoj majetok a veľmi si zakladal na tom, aby sa sám rozmnožoval, aby mal dediča. Zápletka v jeho príbehu bola v tom, že starol, že zostarla aj jeho žena, ale Boh ho ubezpečoval, aby len veril, že ho dedičom požehná. Ako sa dočítame v Knihe Genezis, mal syna so slúžkou, ale ten sa nestal jeho dedičom. Po smrti Sáry mal ďalšiu ženu a s ňou viacerých synov, ale ani tým neodovzdal dedičstvo (Gn 25,1). Dedičom sa stal iba Izák, ktorého Boh prisľúbil. Zjavne tu nejde o dedenie pokrvné ani majetkové. Aspoň nie v prvom rade.

Väčšina čitateľov Biblie pozná z Abrahámovho príbehu najlepšie udalosť s Izákom. Boh mal požiadať, aby Abrahám syna obetoval, teda rituálne ho zabil. Napokon sa zistí, že to bola len skúška. Abrahám sa mal naučiť, že trvalé dedičstvo nespočíva v tele, ale vo viere. To, čo sa má zachovať a dediť, je porozumenie s Bohom. V Biblii sa to nazýva zmluva. (V slov. katolíckej cirkvi sa pre túto zmluvu zaužíval pojem zákon – starý a nový, čo nie je dobrý preklad. Aspoň pri sv. omši hovoríme správne, že ide o „krv novej a večnej zmluvy“.) Skúška s Izákom bola jedným momentom tej zmluvy s Bohom. Napokon Pánov anjel povedal Abrahámovi: „Pretože si toto urobil.., zahrniem ťa požehnaním... A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, lebo si poslúchol môj hlas“ (Gn 22,16-18). Boh teda oslovuje, volá a niekedy skúša, a človek, ak je spravodlivý, poslúcha. Nejde však o slepé poslúchanie. V jednom filme s Louisom Funesom bol tento herec v role majiteľa reštaurácie zapletený do kriminálnej aféry a policajti ho riadili vysielačkou ako figúrku. Náboženské poslúchanie si ani náhodou takto nepredstavujme! Poslúchajúci Boha nie sú žiadne figúrky. Ide o zmluvu, porozumenie, dialóg, prosby i otázky. „Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? A čo, keď ich bude iba desať?,“ pýta sa úzkostlivo Abrahám (Gn 18,23-32).

Témy, ktoré nás vo svete obklopujú a dostávajú sa nám priam pod kožu, sú naozaj veľké a vynucujú si našu pozornosť. Zväčša sú však podávané politicko-bulvárne a čierno-bielo, takže ich vnímame ako novodobú Sodomu a Gomoru – bez východiska, bez riešenia. Abrahámov príbeh predsa jedno riešenie ponúka. Nemáme až tak počúvať politikov a médiá. Omnoho viac máme počúvať Boha, teda konať z viery, počúvať svoje srdce a svedomie, a tiež ľudí, s ktorými máme pozitívnu skúsenosť. To predpokladá modlitbu, ako nám ju ukázal Ježiš. Najprv prosiť o Svätého Ducha, potom o všetko ostatné (Lk 11,13).

Nedávno ma zaujal príbeh jedného rakúskeho sedliaka z Horného Rakúska. Volal sa Franz Jägerstätter. Na Slovensku je asi celkom neznámy. Mal ženu a tri dcéry. Keď začala Druhá svetová vojna, absolvoval vojenský výcvik. Keď ho opäť povolali do armády, odmietol, lebo bol presvedčený, že nacionálny socializmus je nezlučiteľný s katolíckou vierou. Ako odmietajúci vojenskú službu bol popravený 9.8.1943 a jeho telo spálili. Manželke z väzenia napísal viacero listov. V jednom liste napísal: „Píšem so zviazanými rukami, ale vždy je to lepšie, akoby bola zviazaná vôľa. Boh niekedy zjavne ukazuje svoju silu, ktorú dáva tým, čo ho milujú a nedávajú prednosť pozemskému pred večným. Ani väzenie, ani okovy, ani smrť nie sú v stave niekoho oddeliť od Božej lásky a obrať ho o jeho vieru a slobodnú vôľu. Božia moc je neporaziteľná.“ Dlho ani cirkev nevedela oceniť svedectvo Franza Jägerstättera. Až v r. 2007 bol vyhlásený za blahoslaveného. Dnes sú pozostatky z jeho urny, ktorú sa podarilo zachrániť, uložené v oltári kostola obce, kde žil a kde žila jeho rodina. Myšlienky z jeho listov z väzenia sú vpísané na steny a do dlažby tohto kostola.

Máme v zásade len dve možnosti. Byť obeťami alebo spolutvorcami udalostí, ktoré sa dejú. Modlitba a vnímavá pozornosť nech nám pomôžu zorientovať sa a urobiť to, v čo veríme a za čo sa modlíme.