Homília - 5.7.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok sv. Cyrila (pôvodným menom Konštantína) a Metoda. Obaja pochádzali zo Solúna, z dnešného Grécka, z mocnej Byzantskej ríše. Sv. Cyril a Metod prišli na územie našich predkov v r. 863 a o niekoľko rokov neskôr dosiahli schválenie slovanskej liturgie v Ríme. Cyril zomrel v r. 869 a Metod sa vrátil na Veľkú Moravu ako arcibiskup, kde pôsobil do svojej smrti v r. 885. Žiaci sv. Cyrila a Metoda neskôr šírili kresťanstvo v ďalších slovanských krajinách a významne prispeli k štátnosti a kultúre týchto krajín. Pri sv. omši dnes čítame chváloreč zo Starého zákona na ľudí, ktorí si zaslúžia úctu a vďačnosť. O našom povolaní a daroch Ducha Sv. čítame z listu apoštola Pavla. Dnešné evanjelium spomína našu zodpovednosť za hlásanie Ježišovho posolstva vo svete.

Homília

Z dejepisu možno vieme, že od začiatku 19. storočia sa v Európe čoraz viac začala zdôrazňovať národná kultúra, národná reč a napokon aj národný štát. Prinieslo to pozitívne i negatívne dôsledky. Národ, národná kultúra, je pekná vec, ale ak sa dáva priveľmi do popredia, väčšie národy sa povyšujú nad menšie a národy sa ľahko stanú nepriateľmi. Uprostred 19. stor. boli slovanské národy (okrem Rusov) zväčša súčasťou štátov, kde mali navrch iné národy. V Čechách to boli Nemci a nemecká kultúra, na Slovensku a v Chorvátsku Maďari a maďarská kultúra. Aby si Česi, Slováci a Chorváti pozdvihli sebavedomie, začali sa viac zaoberať svojou históriou a nanovo objavili aj význam sv. Cyrila a Metoda. Na žiadosť olomouckého arcibiskupa, keď sa v roku 1863 pripomínalo tisíc rokov od príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ustanovil pápež Pius IX. v Čechách, na Morave, v Chorvátsku a na Slovensku ich sviatok na 5. júla. Aký význam má pre nás tento sviatok dnes? Má azda slúžiť nášmu národnému sebavedomiu?

Evanjelium, ktoré čítame na dnešný sviatok, pochádza z poslednej kapitoly Matúšovho evanjelia. Ježiš svojich učeníkov poveruje vážnou úlohou. Oni, hoci pôvodom Židia, majú prekročiť hranice svojej krajiny, kultúry i pôvodného náboženstva a majú ísť učiť a krstiť v mene Otca, Syna a Ducha Svätého všetky národy. Podľa textu Skutkov apoštolov mali sa učeníci vzkrieseného Pána Ježiša pýtať, či už nastal čas, aby obnovil Izraelské kráľovstvo (Sk 1,6). Namiesto ustanovenia židovského kráľovstva ich však Ježiš poslal z domoviny do sveta, k iným národom, aby im hlásali a s nimi vytvárali Božie kráľovstvo.

Čím to Ježiš vlastne svojich učeníkov poveril? Ako čítame v evanjeliu, mali krstiť a mali učiť zachovať všetko, čo Ježiš prikázal. Krstiť neznamená len robiť krstný obrad. Krstiť znamená učiniť niekoho kresťanom, zasvätiť ho do Ježišovho poslania. To poslanie prví Ježišovi nasledovníci nazvali kristovstvo, byť Kristom,  Božím poslom čiže konať zachraňujúco v Božom mene, ako konal Ježiš. Pri krstnom obrade sa o tomto poslaní slávnostne povie, že ide o podiel na poslaní Ježiša kňaza, proroka a kráľa. V tomto zmysle má sa aj obyčajný kresťan cítiť byť kráľom na Ježišov spôsob. Nebyť na tróne, ale prijať zodpovednosť za svet. Takisto byť prorokom, byť múdro kritickým, vidieť do vecí a udalostí a pýtať sa na vôľu Božiu. A tiež byť kňazom na Ježišov spôsob. On nerobil rituály, ale ako sa hovorí v jednej cirkevnej modlitbe, on sám bol „kňazom, oltárom i obetným Baránkom“ (veľkonočná prefácia V). Svojou blízkosťou k Bohu, svojou láskou k nebeskému Otcovi Ježiš posväcoval seba a svet. Tak má každý kresťan posväcovať seba a svet, obetovať sa a milovať. V tomto zmysle byť pokrstený je omnoho viac ako mať nejakú národnosť, kultúru, byť ženatým či vydatou alebo mať nejakú prácu. Byť kresťanom, byť Kristom – to dáva zmysel a hodnotu celému životu.

Ak Ježiš poveril svojich učeníkov úlohou iných naučiť to, čo prikázal, tak nejde o presné ustanovenia, predpisy, ale o ducha, konanie v duchu toho, ako Ježiš zmýšľal a konal. Tohto ducha, zmysel Ježišovho konania poznávame z evanjelia a ešte viac z vlastnej skúsenosti, keď nám evanjelium otvára srdce a oči a my vidíme, čo je naozaj sväté a dôležité. Ak je pre niekoho svätým a dôležitým jeho národ, jeho dom a rodina, jeho deti a vnúčatá – môže to byť krásne, ale ako sa s tým dá ísť do sveta? Dopadne to tak, ako keď v 16. stor. prišli ľudia z Európy do Ameriky, Afriky, Ázie a domorodcom povedali: Pre nás je svätým naša vlasť, naši králi, naša reč, naša kultúra a naše náboženstvo, a vám láskavo dovolíme alebo prikážeme podriadiť sa tomu, čo nám je sväté. Vieme, ako to dopadlo. Milióny ľudí v ďalekých krajinách zahynuli alebo sa stali otrokmi, a iste, mnohí sa stali aj kresťanmi. Môžeme však len hádať, koľkí z donútenia a koľkí z viery a pochopenia.

Keď sa vrátime k sv. Cyrilovi a Metodovi, oni sa nepredstavili tým, že prinášajú svoju vyššiu kultúru, svoju reč a svoje náboženstvo. Ale preložili Sv. písmo do reči našich ľudí, slávili bohoslužby v ich reči, dokonca vymysleli písmo, aby naši ľudia mohli v kresťanstve nájsť samých seba, svoju, nie cudziu kultúru, a mohli mať vlastných kňazov a vzdelancov. Neslúžili politike a moci, ale predstavili kresťanstvo tak, aby pomohlo upevniť aj štát, v ktorom žili naši predkovia. Asi nie je také dôležité, že ten štát (Veľká Morava) neprežil. Prišli iné štáty, a ak sa v nich dalo žiť, tak aj preto, že pri všetkých ľudských hriechoch sa v tých štátoch verilo čomusi lepšiemu, ako je holá moc. Verilo sa evanjeliu, ktoré sa prostredníctvom učeníkov sv. Cyrila a Metoda rozšírilo z vlasti našich prarodičov do Poľska, Čiech, Maďarska, Ruska a na celý Balkán.

Ako dnes chápeme a vnímame svoje kresťanstvo? Modlime sa za seba a pomáhajme si, aby sme v odkaze sv. Cyrila a Metoda objavili svoje pravé sebavedomie a dokázali ho žiť v priateľstve a zodpovednosti, spojené so schopnosťou náš dnešný svet uzdravovať a premieňať ho na Božie kráľovstvo!