Homília - 28.3.2021

Celá sv. omša tu:

V ostatných rokoch možno častejšie zažiť umelcov, ktorí sa venujú tzv. performance, čiže svoj herecký výstup alebo výtvarné dielo vytvárajú v priamom prepojení s divákmi a poslucháčmi. Neviem, či by som bol rád, ak by ma herec vytiahol z hľadiska a pozval na scénu; asi nie, radšej by som zostal v prítmí anonymity. Na rozdiel od iných foriem kultúry si však v prípade modlitby, liturgie, sprítomnenia svätého deja takúto anonymitu nemožno dožičiť, nemožno zostať iba divákom.

Dnes, na Kvetnú nedeľu, by sme za normálnych okolností usporiadali slávnosť. Nezostali by sme na chodníku, zaradili by sme sa do sprievodu. Tak by sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema. Tesne pred Ježišovou smrťou bol jeho príchod do mesta vskutku parádny. Ježišovi priatelia si nalámali palmové ratolesti, pred Ježiša a jeho oslíka dokonca prestreli svoje šaty (prestreli čosi ako červený koberec), mávali mu a volali na slávu. Dôvod sme sa dozvedeli zo zvolania, ktorým privítanie sprevádzali: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mk 11,9) V normálnych pomeroch by na Kvetnú nedeľu nasledovali slávnostné pašie, evanjelium o Ježišovom umučení. Dnes sme ich čítali v skrátenej podobe. Celý text sa v Markovom evanjeliu začína 14. kapitolou. Najprv sa spomína Ježišova návšteva v Betánii, kde mu istá žena pomazala hlavu vzácnym olejom. Ježiš to okomentoval tak, že ho vopred pomazala na pohreb. V ďalšom texte sa spomína zradca, posledná večera, modlitba v Getsemanskej záhrade, zajatie Ježiša, súd pred židovskou veľradou, aj zbabelosť apoštola Petra.

Skrátená verzia pašií začala vypočúvaním Ježiša pred Pilátom, pokračovala tým, ako ľudia uprednostnili vraha Barabáša pred Ježišom, potom sme čítali o týraní Ježiša vojakmi, a napokon o samotnom ukrižovaní. Mohlo by sa zdať, že tesne pred smrťou si Ježiš zúfal, lebo zvolal: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). V skutočnosti sa modlil žalm 22, ktorý začína takýmito slovami, ale napokon dospeje k vyznaniu, že Boh nezabúda na úbožiaka a neodvráti sa od človeka, čo volá o pomoc (Ž 22,25). Ježišovým priateľom bolo zúfalstvo blízko. Museli ešte veľa prežiť, kým sa dopracovali k presvedčeniu, že Boh nezabúda a zachraňuje. Predbežne zlyhávali jeden za druhým. Ovládla ich otázka prečo. Prečo Boh dovolil poslať Ježiša na smrť? Prečo musel Ježiš tak trpieť, prečo Boh nezasiahol? A tiež: Je vôbec možné, aby si to Boh želal, aby to bola jeho vôľa?

Pre nás je Ježišovo umučenie dávna udalosť. Medzičasom sa udialo toľko boľavých udalostí, že si nad Ježišom tú otázku prečo už ani nekladieme. Ako kresťania si to azda aj zľahčíme: No a čo, veď ho Boh onedlho vzkriesil z mŕtvych! Otázka prečo však nemá zostať pri fakte, potrebná je pri zmysle. Napríklad, zaujímame sa, kde sa vzal covid (možno to raz niekto objasní a možno aj nie), ale mohla by nás zaujímať aj otázka: Aký to malo zmysel? Mnohí si kladú aj otázku: Kde je Boh uprostred tohto trápenia? O to viac sa pýtame v prípade Ježišovho umučenia. Prečo ten pekný život, prečo to príťažlivé pôsobenie dospelo k takému krutému koncu? Kde v tom bol prítomný Boh?

Na záver rozprávania o Ježišovom umučení sa v Markovom evanjeliu nachádza odpoveď. Znie pre nás divne: „Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku.“ Táto opona oddeľovala svätyňu, symbolizujúcu miesto pre Boha, od ostatných priestorov chrámu, ktoré boli miestom pre ľudí. Opona bola údajne z takej mocnej látky, žeby ju ani dva kone nemohli roztrhnúť. Správou o odstránení opony evanjelium zvestuje: V okamihu Ježišovej smrti sa zjavila Božia prítomnosť medzi nami, deliaci záves, ktorý skrýval Božiu vznešenosť pred našimi očami, je preč. Táto správa, toto vyznanie, je výsledkom skúsenosti Ježišových učeníčok a učeníkov, tých, ktorí sa najprv zľakli, ale potom sa nechali opätovne vtiahnuť do jeho príbehu. Za nich všetkých, za tých, čo uverili, že opona je preč, že Boh je cez Ježiša nablízku trpiacim, necháva Markovo evanjelium prehovoriť stotníka, pohanského vojaka: „Tento človek bol naozaj Syn Boží“ (Mk 15,39).

Ako sa dá také niečo uveriť a spoznať? Všetci máme skúsenosť, že najviac sa môžeme spoľahnúť na tých ľudí, ktorí boli preskúšaní rôznymi trápeniami a ťažkosťami. Ak nám dovolia nazrieť za oponu, spoznáme zmysel, motívy, ktoré im pomohli vytrvať a nezlomiť sa. Niečo podobné konáme vo svojej viere s Ježišom. Či už slávnostne alebo skromne ako dnes vstupujeme do Ježišovho príbehu, spoznávame Ježišovu motiváciu a prijímame za svoj ten zmysel, ktorý dal on svojmu životu. Ak sa nám to podarí, uskutočníme najväčšie performance, svoje najkrajšie životné dielo.