Homília - 14.3.2021

(Záznam zo sv. omše dnes neuverejňujeme, keďže naši spolupracovníci, ktorí pripravujú záznam, boli včera na očkovaní a dnes sa nemohli zúčastniť sv. omše.)

V ostatných týždňoch ma priatelia a známi často prosia o modlitbu za svojich chorých a, žiaľ, čoraz častejšie ma informujú o ich úmrtiach. Z jedného pohľadu to svedčí o tom, že nepríjemný vírus, ktorý sme donedávna trochu podceňovali, má naozaj nepríjemné následky. Z iného pohľadu to prináša otázky, prečo naše modlitby nie sú vypočuté, alebo niekedy vypočuté sú a inokedy nie. A má to vôbec význam za niekoho sa modliť, aby nezomrel? Niekto asi prejde aj k hlbšiemu spochybneniu: Má vôbec význam veriť v Boha?

Odpoveď na takéto a podobné otázky nemôže byť ľahká. Ľahké nie je ani dnešné čítanie z evanjelia. Ide o úryvok z 3. kapitoly Jánovho evanjelia, ktorá začína správou o rozhovore Ježiša s istým Nikodémom. Ten sa Ježiša pýtal na Božie pôsobenie vo svete. Od 13. verša text evanjelia už nemá podobu rozhovoru, ale úvahy či meditácie. Dnešný úryvok tam začína podivným prirovnaním, že Syn človeka musí byť vyzdvihnutý podobne, ako bol kedysi Mojžišom vyzdvihnutý had na púšti. Ako hlavná myšlienka sa tu rozvíja povzbudzujúce vyjadrenie, že Boh miloval svet až tak, že poslal na svet svojho Syna, aby sa skrze neho svet zachránil. Záchrana je naviazaná na vieru, odsúdenie na neveru.

O akej záchrane je reč? Keď sa pozrieme na tú divnú zmienku o hadovi, tá pochádza zo 4. knihy Mojžišovej (Numeri) z 21. kap., kde sa spomína, že Izraeliti na svojej ceste z otroctva do prisľúbenej domoviny neboli Bohu vďační, ale šomrali. Za trest ich hrýzli jedovaté hady. Vtedy prosili o odpustenie, a keď sa Mojžiš za ľudí modlil, Boh mu povedal, aby spravil medeného hada a vyvesil ho ako zástavu na žrď. Kto sa na tento obraz pozrel, uzdravil sa (Nm 21,1-9). V tomto prípade teda platilo, že kto sa modlil, prežil. Pozadie príbehu však veľmi nechápeme. Had je v Biblii najmä symbolom zla, diabla. V starých náboženstvách Blízkeho východu had ale vystupoval aj ako symbol života. Podnes je had symbolom lekárstva teda liečenia. V Knihe proroka Ozeáša čítame, že „Boh poraní, ale aj uzdraví, udrie, ale aj ošetrí“ (Oz 6,1). Niekto si toto Božie konanie môže predstavovať ako čosi svojvoľné, ale Biblia to chápe ako vzťah, v ktorom nás Boh nechá vystaviť skúške i pádu, nedrží nás stále za ruku ako malé dieťa, ale „dovolí“ nám potknúť sa i padnúť. Potom ošetrí a uzdraví. Napokon, u dospelého človeka platí zásada slobody. Boh nedrží človeka za ruku, necháva mu slobodu. Ale nenecháva ho napospas ani sa neuráža, ak človek odíde. Zároveň platí: „Kto neverí, už je odsúdený.“ Treba to počuť podobne, ako keď povieme: Kto nechce milovať, sám sa odsúdi, že nemá lásku.

Opäť sa však pýtame, o akej záchrane je reč? Zachraňuje Boh od smrti alebo nie? Ani Starý zákon nepredstavuje Boha ako niekoho, kto sa s nami hrá na skrývačku: Si zlý, schovám sa, si dobrý, vykuknem a pomôžem ti... Keď Jánovo evanjelium v odvolávke na dávny príbeh hovorí o vyzdvihnutí Syna človeka (Mesiáša), myslí na vyzdvihnutie Ježiša na kríž v jeho zomieraní, ale súčasne myslí aj na jeho vyzdvihnutie vo vzkriesení. Ježiš v tejto meditácii nie je videný len ako vyzdvihnutý na kríž, teda na smrť, je vyzdvihnutý najmä do neba, k Bohu, do jeho slávy. Ježiš, nazývaný v mesiášskej reči Synom človeka, od aktu viery v zmysel jeho vyzdvihnutia dostáva meno Jednorodený Syn Boží. Kto verí v toto meno, je zachránený.

Ako pripomenul filozof Friedrich Hegel, veriť v Boha znamenalo v starom svete veriť v neho ako v posledného pána, teda napokon ako Smrť. Tento filozof dodáva, že to revolučné, čo Ježiš priniesol, spočíva v tom, že nás od predstavy Boha, ktorý prináša smrť, oslobodil. Ježiš smrť nepodceňuje, ale dáva jej nový zmysel: Smrť je znakom našej krehkosti, zraniteľnosti, ktorá nás robí hodnými lásky. Smrť sa stáva znamením, že sme navzájom odkázaní na pomoc, priateľstvo a solidaritu. Ježiš sa v poslednej fáze svojho života neukazuje ako suverénny pán sveta. Ukazuje sa v obraze zraniteľnosti a odkázanosti, ale aj v obraze spolubytia, spoluexistencie, ktorá prekonáva hranice smrti.

To je filozofické premýšľanie, ale pekné, odhaľujúce hlbší význam viery a modlitby. Keď sa niekto modlí, vstupuje do nových súvislostí, objavuje nanovo zmysel smrti i života. Veci okolo seba už nevidí len ako veci, ale v novom význame. Modlitba kresťana je napokon otvorený proces, keď v priateľstve s Ježišom vzniká nový svet. Odrazu vidíme, že napríklad smrť – ako hovorieval sv. František – je sestra smrť a naši mŕtvi nie sú vecou minulosti, ale že ich prítomnosť sa premenila. Nie sú s nami v čase a priestore, ale sú s nami v láske a vo význame, ktorý dávajú nášmu životu. Naša modlitba už nie je „prosíkanie“ o prežitie, ale zjednocuje: človeka, ktorý sa modlí, živých a mŕtvych, nás i Boha. Boh už nie je ďaleko, ale je ten, ktorý je uprostred našej modlitby a vlastne i našu prosbu začína spolu s nami. To neodstraňuje zraniteľnosť, bolesť a smrť, ale ich zjednocuje, aby sa napokon všetko ukázalo v tom mene, v ktorom sme sa dali pokrstiť a o ktorom hovoríme, že v ňom začíname i dospievame: teda v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.