Homília - 7.3.2021

Celá sv. omša tu:

Dnes pred hodinou sa pápež František modlil na námestí mesta Mosul (na severe Iraku) za obete ľudí, ktorí počas vlády tzv. Islamského štátu prišli o život. Včera sa zúčastnil na stretnutí s predstaviteľmi rôznych náboženstiev na mimoriadne symbolickom mieste, na planine pri meste Ur, aby vyjadril presvedčenie, že kresťania napriek bolestným skúsenostiam chcú byť bratmi a sestrami aj s ľuďmi inej kultúry a iného náboženstva.

Hovorí sa, že človek, aby mohol žiť, potrebuje pevný bod vo vesmíre. Za taký pevný bod považujeme svoj domov, v širšom zmysle svoju domovinu, vlasť. Svoje náboženské spoločenstvo, cirkev, môžeme pokladať za svoj duchovný domov, duchovnú vlasť. Rozprávanie dnešného evanjelia nám pripomenie, že nájdenie tohto pevného bodu nie je však také jednoduché. Pre Židov Ježišovej doby bol tým pevným a svätým bodom jeruzalemský chrám. Bol to nielen kostol, ale celý komplex budov a nádvorí. Aby sa zabezpečila bohoslužba, nepredávali sa tam sviečky a nezapisovalo sa na sv. omše, ale predávali sa obetné zvieratá a bežné peniaze sa menili za chrámovú menu. Samo o sebe normálna vec. Ježišovo konanie, keď vyhnal predavačov z chrámu, muselo pôsobiť ako nezmyselná výtržnosť. V podaní Jánovho evanjelia sa Ježišov čin vysvetlil ako presun pevného bodu z chrámu na pevný bod v Ježišovi – básnicky povedané, na chrám jeho tela.

Jánovo evanjelium bolo napísané po r. 90 po Kr., keď bol už chrám v Jeruzaleme po židovskom povstaní proti Rimanom zničený (vypálili ho 29. 8. 70). Kresťania v tom videli naplnenie Ježišových slov, že chrám stratí svoj význam ako miesto stretnutia s Bohom. Z nášho pohľadu by sme radi povedali, že novým miestom tohto stretnutia sa stali naše kostoly, ale vec nie je taká jednoduchá. Evanjelium jednoznačne ohlasuje: Ježiš, jeho telo, je pravé miesto stretnutia s Bohom. Kresťania, napokon, ešte dlho nemali mať žiadne kostoly. Iste, stretávali sa, a to najmä v domácnostiach, ak ich pozval brat, sestra vo viere. V čase prenasledovania sa stretali aj v jaskyniach a podzemných chodbách (katakombách). Ale dôležité nebolo miesto, kde sa stretli, lež dôvod, teda záujem stretnúť sa s Ježišom a cez Ježiša s Bohom.

Niekedy rozlišujeme, či je niekto telesne alebo duchovne prítomný (napr. učiteľka vidí, že žiaci sú duchom neprítomní). Podobne rozlišujeme telesné alebo duchovné stretnutie s Ježišom. Za duchovné stretnutie asi pokladáme súkromnú modlitbu a za telesné účasť v kostole na prijatí niektorej sviatosti. Stretnutie s Ježišom v chráme jeho tela je však ešte niečo iné. Ako Ježiš prirovnaním seba k zrúcaniu a znovu postaveniu chrámu myslel na svoju smrť a svoje vzkriesenie, aj my musíme žiť svoje stretanie s Ježišom cez svoju smrť a vzkriesenie. Smrťou nemyslím iba posledné vydýchnutie, ale krajšie – zomretie sebe a žitie pre niečo, niekoho, z viery v Ježiša a jeho evanjelium, ale naozajstne, nevirtuálne, teda v tele. Len vtedy možno dúfať aj na konečný zmysel tela, na vzkriesenie.

Pápež každú nedeľu napoludnie dáva požehnanie a často spomenie ľudí, ktorým sa za uplynulý týždeň stalo nejaké nešťastie. Tým dáva najavo, že je s tými ľuďmi solidárny, že je duchovne s nimi. V minulosti dal takto viackrát najavo, že cíti s ľuďmi z Iraku, so zemou postihnutou mnohorakým násilím. Vnímame, že teraz, keď je pápež v Iraku, že to má inú silu, inú výpovednú hodnotu. Nejde len o to, že ísť do takejto krajiny bolo riziko. Františkova telesná prítomnosť a stretnutie s predstaviteľmi ďalších náboženstiev je skúsenosťou, že rôzni ľudia môžu žiť spolu ako bratia a sestry a že cirkev chce byť prostriedkom k vytváraniu takej skúsenosti. Kým niektorí sa len obzerajú a hľadajú, kto sú ich nepriatelia, František prišiel pozvať kresťanov i nekresťanov, aby spolupracovali a urobili niečo pre lepší svet.

Francúzsky filozof Emanuel Lévinas sa raz vyjadril, že na začiatku našich dejín stoja príbehy dvoch cestovateľov – Abraháma a Odysea. Odyseus je postava z Homérovho eposu. Bol kráľom na ostrove Ithaka, zúčastnil sa trójskej vojny, ako jediný prežil a vrátil sa do vlasti. Keď sa pýtal bohov, prečo sa tak stalo, odpovedali mu: Nepýtaj sa, my sme tak rozhodli. Abrahám je postava z Biblie. Narodil sa pred 4 tisícmi rokmi v meste Ur, kde bol včera pápež. Ako svojho praotca a vzor viery ho uctievajú kresťania, židia i moslimovia. Podľa Biblie oslovil Abraháma Boh a viedol ho z jeho vlasti do neznáma. Pevným bodom, na ktorý sa mal naviazať, nemala byť nejaká zem, ani jeho žena, ani jeho syn, ale Boh sám. S ním sa Abrahám opakovane rozprával a kládol mu otázky.  Napokon vždy uveril a urobil to, čo vytušil, že chce od neho Boh. Ten filozof sa vyjadril, že Odyseov príbeh je obrazom života, ktorý sa vníma ako osud a odohráva sa v kruhu. Abrahámov príbeh sa podľa tohto filozofa netočí v kruhu, ale tvorí dejiny, smeruje dopredu, do síce neznámej, zato slobodne tvorenej budúcnosti.

Môžeme doplniť: Abrahámov pevný bod nebolo nejaké miesto, ani nejaký človek, ani ten bod nevidel sám v sebe. Našiel ho v počúvaní Boha a v odpovedi na jeho hlas. Nevieme, čo nám prinesie budúcnosť, ale ak sme ctitelia chrámu Ježišovho tela, necíťme sa byť obeťou osudu, ale dávajme sebe i Bohu otázky. Ak vytrváme v týchto otázkach, v modlitbe a priateľstve, dočkáme sa včas aj odpovede.