Homília - 16.6.2019

Po sviatku Zoslania Ducha Sv. slávime v našej cirkvi sviatok Najsvätejšej Trojice. Sviatok vznikol okolo r. 750 v dnešnom Francúzsku a od 14. stor. platí pre celú cirkev. Podnes tento sviatok zostal pre nás trochu cudzí, keďže nepripomína žiadnu udalosť z Ježišovho života, ani zo života svätých, ale oslavuje dogmu, učenie cirkvi. S týmto učením sa stretávame vždy, keď sa slávnostne modlíme k Bohu v jednote s Duchom Svätým skrze nášho Pána Ježiša Krista. Dnes pri bohoslužbe čítame z Listu Rimanom, kde apoštol Pavol pripomína, že skrze Ježiša Krista žijeme v pokoji s Bohom, a dopĺňa, že v ňom máme prístup k Božej milosti. Tajomne dodáva, že sa chválime súženiami, lebo nám priniesli trpezlivosť, osvedčenie i nádej. Táto nádej nás nezahanbuje, čítame v úradnom preklade. Lepší je iný preklad, kde sa píše: Nádej nesklame, lebo Božiu lásku vlial do našich sŕdc Svätý Duch, ktorý nám bol daný (Rim 5,5).

Ako si môžeme všimnúť, apoštol na tomto mieste listu prepája Boha s Ježišom a Duchom Svätým. On, samozrejme, nepoznal neskoršie učenie cirkvi o Najsv. Trojici, ktoré bolo formulované po náročných diskusiách až o 300-400 rokov neskôr. O Bohu sa však už vtedy vyjadroval ako o Bohu, ku ktorému nás priviedol Ježiš, a že v jeho pôsobení pokračuje Duch Svätý ako láska, ktorá sa v nás rozlieva. Mohlo by sa zdať, že Pavol teoretizuje, ale bližšie k realite nás dostáva jeho poznámka o súženiach. Prekvapujúca poznámka, lebo Pavol napísal: Chválime sa súženiami. Písal kresťanom do hlavného mesta Ríma, kde kresťania mali už viac ako 10 rokov veľké konflikty so Židmi, čo si všimli aj úrady, a cisár Claudius r. 49 nariadil všetkých Židov vyhnať z mesta. Pavla samotného v každom meste, kam prišiel, takisto naháňali Židia, ktorí odmietali Ježiša ako Mesiáša, a mali prísť ešte väčšie ťažkosti. A v tejto situácii Pavol píše: Chválime sa súženiami. Teda, znášame to, overujeme sa, baví nás to, máme zo svojej viery radosť. Nie preto, že sme úspešní, ale preto, že sme milovaní. Božia láska sa v nás rozlieva. Máme s tým skúsenosť, máme nádej, a tá nesklame, tvrdí Pavol.

Spisovateľ Franz Kafka patrí k veľkým menám svetovej literatúry. Písal často tajomne až depresívne. Občas používal motív človeka, ktorý sa niekam chce dostať, ale stále naráža na prekážky. Chce vstúpiť do úradu či zámku a vybaviť svoju vec, ale dostane sa len po zamračeného vrátnika. Ten mu káže čakať, a tak čaká, až zostarne a zošedivie. Potom krívajúc príde opäť ku bráne, a tam mu povedia, že veď je otvorená, prečo sa nepokúsil vojsť. Pavol píše o opačnej skúsenosti. Skrze Ježiša máme vierou prístup k milosti. Ježiš je v úlohe advokáta a priateľa, ktorý nás vezme na audienciu. Brána k životu, pokoju, radosti je nielen otvorená – v Ježišovi máme sprievodcu, ktorý nás vovedie dovnútra.

Každé náboženstvo je cestou k Tajomstvu, Bohu, životu. Ak sa však náboženstvo nesprávne pochopí, zmení sa na úrad či zámok, ktoré sa tvária neprístupne až odstrašujúco. To, čo v kresťanstve formulujeme ako učenie o Božej Trojici, je vyjadrením skúsenosti, že Boh je pre nás neuchopiteľný, ale nie mĺkvy a nemý. Je veľký, ale nie strašidelný. Je ako otec a mama – to vedeli už izraelskí proroci. K ich tradícii sa prihlásil Ježiš a naviac sa prihlásil aj k žitiu tej otcovsko-materinskej lásky. Pavol vysvetlil, že ju poznávame skrze Ducha Sv., a to napriek súženiam, ktoré prežívame.

V Bratislave sme sa pred pár dňami stretli s veľkým učiteľom duchovného života, katolíckym mníchom, bratom Davidom. Všetko dôležité preňho začína objavením vďačnosti a dôvery v život. O Bohu sa nedá začať uvažovať od pojmov, zvykov a vecí, ale od zážitku vďačnosti a dôvery. To nás môže otvoriť pre vnímanie veľkého mora Božieho tajomstva. Niektorí ľudia k nemu nikdy nedospejú, lebo sa stále zaoberajú akoby len s vecami na brehu mora. Nevidia more a nevedia mlčať. Mlčanie je prvá či základná forma modlitby. Brat David povie: Keď sa tak hlboko započúvame do Slova, že nás uchopí a privedie späť k Mlčaniu, z ktorého vyšlo, potom sa prepoja Slovo a Mlčanie v dynamickom procese Porozumenia.

To je Boh ako svätá Trojica. Otec – mlčanie, Syn – slovo a Duch Sv. – porozumenie. Nechajme sa osloviť a nezabudnime sa poďakovať a podeliť o skúsenosť, z ktorej dokážeme veriť a žiť!