Z Ameriky...

...tak som sa vrátil z Ameriky. Lepšie povedané z Port Richey južne od Tampy na Floride. Nie všade v Amerike vládne tá istá situácia. Florida vždy patrila medzi najatraktívnejšie miesta vyhľadávané tak domácimi americkými turistami, ako aj zahraničnými. Snowbirds – zimné sťahovavé vtáky – je označenie pre tých Američanov, ktorí pochádzajú zo severu USA, kde je v zime chladné podnebie. Na Floride je v tom čase teplo a oni sú už v penzii a môžu si dovoliť zmenu pobytu. Toto označenie však platí i pre ten druh Američanov, ktorí pri odchode do penzie všetko na severe USA predali a za ušetrené peniaze si kúpili dom či byt na Floride a presťahovali sa tam natrvalo.

Florida je vyhľadávaná i turistami z celého ekonomicky „silného“ sveta kvôli teplu, krásnym plážam a moru, ako i pre rôzne iné turistické atraktivity. Túto časť Ameriky som v minulosti už navštívil mnohokrát, pretože tu žije jeden z mojich troch najlepších priateľov, Steve. Veľa som s nim cestoval a pretože je rodený Američan, videl som i také miesta, ktoré bežný cudzinec nevidí. Navštevoval som s nim samozrejme i „atrakcie“ bežného života, pre Američanov tak typické, akými sú Disneyland či obrovské obchodné centrá MALLS, v ktorých okrem obchodov existuje celá škála zábavného priemyslu – nielen za účelom spríjemnenia nákupu, ale i za účelom plnej peňaženky k radosti ich majiteľov a prenajímateľov – ako sú kiná, celoročné ľadové plochy, reštaurácie všetkého možného druhu, atď., atď.

Odkedy zavládla na svete finančno-ekonomická kríza, počúvam, ako je neporovnateľne horšia situácia v Amerike v porovnaní s Európou. Od vypuknutia krízy pred dvomi rokmi som v Amerike nebol. Až teraz. I preto ma zaujímalo, ako sa Amerika zmenila. To, čo som videl presiahlo moje smutné očakávanie. Cesty, ktoré som kedysi poznal ako cesty plné áut a zápch, boli tentoraz poloprázdne. Kedysi krásne upravené domy a predzáhradky sú minulosťou. No najsilnejší a najsmutnejší bol pre mňa pohľad na veľké množstvo tabuliek s označením „for lease“ či „for sale“ („na prenájom“ či „na predaj“) na okraji pozemkov, rodinných či firemných budov. Mnohé z týchto domov niesli očividne znaky dlhej opustenosti, boli na nich rozbité okná, vylámané dvere, poškodené okolie. Tieto nápisy sa však nachádzajú i na výkladných sklenených tabuliach mnohých obchodov.

Najväčší šok som ale zažil pri návšteve MALLu v Port Richey. Pri každej z mojich predchádzajúcich ôsmich návštev Floridy som MALL navštívil. To, čo som teraz videl, mi vyrazilo dych: Obrovské parkoviská pred najznámejšími americkými obchodmi ako sú Sears, JCPenney či Dillard's zívali prázdnotou. Čím noblesnejšie obchody, tým menej áut. Pri vstupe do jednotlivých oddelení ma ovanula prázdnota. Sem-tam bolo vidieť nejakú predavačku, tých pár zákazníkov, ktorí vystúpili zo zaparkovaných áut bolo v tom nesmiernom komplexe roztrúsených tak, že ich skoro ani nebolo vidieť. Plné regály, plné vešiaky krásnych šiat, navyše všade označenými ceduľkami „zlacnené“, avšak žiadni kupujúci. Pohľad na predavačky bol tiež smutný: Nielen preto, že ich bolo málo, ale aj i z iných dôvodov – mnohé z nich boli už naozaj staré dámy, bezpochyby dôchodkyne po sedemdesiatke. Iné boli cudzinky všetkých farieb pleti a jazykov, len angličtina im moc nešla. Bolo evidentné, že väčšinu mladých predavačiek buď poprepúšťali alebo odišli samé kvôli nízkemu zárobku. Tento MALL je bezpochyby v celoamerickej sieti MALLS stratový. Zatiaľ ho však drží nad vodou práve tá obrovská sieť. Aby ušetrila, najala dôchodcov a cudzincov. Dokedy však pri takejto prevádzke tento konkrétny MALL prežije, neviem.

Prechádzal som sa s mojim priateľom po širokých chodbách. Hovoril mi o tom, že najsmutnejšie na neho zapôsobil komplex MALL pred Vianocami. Je to čas, kedy sem chodí viac ľudí, kupujú darčeky, všade vládne radostná predvianočná atmosféra. Tentoraz tu však vraj bolo ešte menej ľudí, ako je tomu teraz... Rozprávali sme  o nezamestnanosti v tomto regióne, o nedostatku práce, ako i o rapídnom úbytku trvalých prisťahovalcov – penzistov – kvôli krachu penzijného fondu v USA.

Keď sme sa vrátili domov, dlho som mal pred očami ten smutný obraz. V hlave sa mi preháňali všakovaké myšlienky, nechal som im voľný spád. Stalo sa dnes módou stavať rozsiahle komplexy budov slúžiacich ako obchodno-zábavné centrum. V bývalých komunistických krajinách sa vynorili zo zeme ako huby po daždi. Až do roku 1990 ľudia dokázali žiť a uspokojiť sa s tým, čo bolo. Zrazu však ich nároky prudko vzrástli. Tie nároky sa stali silnejšie než zmysel pre kultúru, etiku, krásu, funkčnosť a bežné ľudské potreby. Finanční magnáti, ktorí potrebujú neustále investovať, aby sa im darilo ešte lepšie, si ponachádzali cesty ako obísť zákony, kdekoho podplatiť, aby sa mohla uskutočniť realizácia ich megalomanských plánov i na takých stavebno-pôdnych miestach, kde by im žiaden slušný a neskorumpovaný stavebný úrad nikdy nemal vydať povolenie na stavbu. V Amerike sú takéto obrovské centrá postavené väčšinou na okraji miest, či zabudované do štruktúry iných už existujúcich stavieb. V západnej Európe sa už od budovania podobných centier  dávno upustilo.

Na Slovensku a v Čechách vanie iný vietor - stalo sa bežné stavať takéto ohyzdy priamo v centrách miest: Všetky tie AU-parky, Mirage, Tescá, Kauflandy, Billy, Carrefoury a čo ja viem čo ešte. V minulosti prežívali celé národy vďaka kultúre a náboženstvu. Dnes sa stalo tou kultúrou a tým náboženstvom, aspoň pozorujúc, akým spôsobom a kde sa veľkoobchodné centrá stavajú, brucho. Duch sa niekam vytratil. Neviem ako je to s návštevnosťou takýchto obchodných centier, ako je to s ich rentabilitou, ako je to s kúpnou silou Slovákov a Čechov. Pohľad na vyľudnené bezduché obchodné centrum v Port Richey mi však hovorí o tom, ako rýchlo a neuveriteľne ľahko sa môže zmeniť situácia z jedného dňa na druhý. Hospodárska kríza ešte ani len zďaleka neskončila. Svetu hrozí už ďalšia kríza – kríza z nedostatku energie, ekologická kríza, kríza nukleárnej katastrofy, kríza z preľudnenia, ktorú ani tzv. globalizácia nie je schopná vyriešiť. Nikdy v dejinách nežilo na zemi toľko ľudí ako dnes. Rozprávanie o tom, že zem všetkých uživí, je síce krásne a optimistické, ale realizácia už taká optimistická nie je, pretože by museli žiť na zemi úplne ináč zmýšľajúci ľudia, a to je zatiaľ utópia. Musela by existovať rasa ľudí, ktorá by sa neriadila egoizmom a vlastným sebauspokojovaním, ale altruizmom a schopnosťou vedieť sa podeliť s akýmkoľvek nadbytkom s tými, ktorí žijú v mizérii. Pri všetkej charitatívnej činnosti náboženstiev či politikov či bohatých krajín musím priznať, že som realistom a obávam sa, či sa ľudia dokážu deliť...

Nechcem ďalej ani filozofovať, ani moralizovať. Je na každom z nás ako budeme žiť. Môj priateľ kňaz z Ameriky v jednom z mnohých rozhovorov, ktoré sme počas môjho posledného pobytu v USA na tému krízy viedli, povedal tieto zaujímavé vety: „Prežije vôbec svet, ak ľudia prestanú rešpektovať svedomie? Kedysi formovala svedomie ľudí cirkev. Dnes už cirkev definitívne stratila svoju niekdajšiu moc. Ale kto sa namiesto nej dnes snaží poukazovať na to, čo je dobré a čo je zlé, na to, čo by človek mal a čo nemal robiť, na to, aby sa zachovávalo svedomie, na to, aby sa zachovávalo desatoro, aby človek rešpektoval iného človeka a obmedzil svoju slobodu tam a vtedy, keď už začína ohrozovať slobodu iného?“

Americký ľudoprázdny MALL považujem za veľké memento, za výkričník, aby som si ja, ale vlastne my všetci uvedomili, že čo sa tam stalo, je realita dnešných dní a že sa veľmi rýchlo a znenazdania môže vyskytnúť i tu.

V rozhovore o politike a o tom, čo všetko by mal človek robiť, aby sa v budúcnosti predišlo takýmto katastrofickým scenárom, Steve vyslovil i túto silnú myšlienku: „Áno, je potrebné vrátiť sa ku skromnosti a poctivej slušnej práci. Ale rovnako potrebné je vrátiť sa tiež k modlitbe, aby sme mali predstavu a istotu o tom, čo je správne, aby sme vedeli dať veciam zmysel a správny rebríček hodnôt.“ Viac už na tému môjho posledného pobytu v USA nemám čo dodať.