Na stretnutie Teologického fóra v Nitre (17. apríla 2010) som si pripravil príspevok „Zápas o sex, teritórium a moc“ podľa G. Robinsona: „Confronting power and sex in the catholic church“, ktorý nadväzoval na úvodnú prednášku Rasťa Kočana: „Ako to všetko začalo a ešte neskončilo – Obete ponižovania a sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi“. K názvu príspevku na inšpiroval román Muriel Barbeyovej „S elegancí ježka“ (Host, 2008). V jej románe je hlavnou hrdinkou Renée, domovníčka v drahom parížskom bytovom dome, ktorá ako žena vo svojej pracovnej pozícii predstiera prostotu a skrýva svoje filozofické, literárne a hudobné vzdelanie. V parížskej dominikánskej knižnici sa dočítala: „Primátov spája zápas o sex, teritórium a hierarchiu.“
Predkladám tézy, ktoré som spracoval z nemeckého a anglického prepisu prednášky – Geoffrey Robinson, emeritovaný biskup, Austrália: „Ako sa v Katolíckej cirkvi zaobchádza so sexom a mocou; Neprehliadnuť „znamenie čias“ (Ján XXIII.,1963). Prednáška odznela 16. 05. 2008 na „Temple University“ vo Filadelfii, USA.
Príspevok som podporil
prezentáciou, v ktorej som priblížil aj priame vstupy so záznamu prednášky
G. Robinsona:
Citujem G. Robinsona:
Kniha, ktorú som napísal, je reakciou na odhalenia sexuálneho zneužívania v cirkvi. Ak sa aj zdá, akoby sa moja kniha vzďaľovala od ústrednej témy, predsa je každá jej strana súčasťou odpovede. Počas 9 rokov (1994 – 2003) som bol členom a napokon predsedom komisie, ktorú zriadila austrálska biskupská konferencia, aby bolo možné koordinovať reakciu na odhalenia. Bola to skúsenosť, ktorá má tak veľmi zmenila, že dnes, hoci to nebol môj cieľ, nie som viac tým, kým som bol predtým. Z toho vyplýva aj presvedčenie, že ak sa chceme raz pozerať do budúcnosti s čistým svedomím, musí sa vo vnútri cirkvi udiať zmena siahajúca do hĺbky.
1. Ide o tri prvky:
Myslím, že keď sa dajú tieto tri podmienky dokopy, tak s veľkou pravdepodobnosťou vznikne temný svet, z ktorého sa vynorí zneužívanie. Musíme osobitným spôsobom prebrať všetky inštitucionálne faktory v cirkvi, ktoré môžu prispievať k nezdravým prejavom v týchto troch oblastiach a musíme byť pripravení spraviť radikálne zmeny všade tam, kde sú potrebné.
2. Musíme vyšetriť nielen samotné zneužívanie, ale s rovnakou vážnosťou aj nedostatočnú reakciu cirkvi na tieto zneužívania. Musíme sa pýtať, prečo toľkí milí, dobrí a inteligentní predstavitelia nekonali tak, ako by sme to očakávali alebo sa nádejali, a popritom musíme znovu hľadať inštitucionálne faktory, ktoré viedli k takejto nedostatočnej reakcii.
3. Preskúmanie oboch týchto oblastí by malo nevyhnutne viesť k štúdiu všetkých aspektov moci a sexuality v rámci cirkvi. Pri sexuálnom zneužívaní ide predovšetkým o moc a sex. Aby sme mohli zneužívaniu zabrániť, musíme smieť klásť vážne otázky o moci a sexe v cirkevnej inštitúcii.
Myslím, že základný rozdiel medzi mnou a biskupmi, ktorí moju knihu kritizovali, spočíva vo východisku pre diskusiu. Títo biskupi hovoria, že cirkev má povinnosť zvestovať učenie, pravidlá a mravy, ktoré nesmieme spochybniť ani reakciou na zneužívanie. Ja začínam na opačnom konci, a teda vychádzam z faktu zneužívania. Som za to, aby sme (s cieľom zneužívaniu zabrániť) podrobne zneužívanie vyšetrili a mali pritom dostatok slobody ísť cestou argumentov kamkoľvek by nás táto cesta mala doviesť. Keď už sme boli prinútení otvárať aj otázky cirkevného učenia, pravidiel (zákonov) a postojov (mravov), tak musíme mať aj dostatok slobody to uskutočniť. V opačnom prípade budeme na zneužívanie reagovať so zaviazanými očami a zviazanými rukami. Prostredníctvom príbehu o zneužívaní a reakcii cirkvi som dospel k neotrasiteľnému presvedčeniu, že v katolíckej cirkvi nevyhnutne musí dôjsť k hlbokej a trvalej zmene v dvoch oblastiach – moc a sexualita.
Moc
Téma moci je komplexná, ale ja chcem upozorniť na dva faktory. Prvý faktor ukáže dôvody, pre ktoré k zneužívaniu došlo. Druhý nám pomôže porozumieť, prečo reakcia bola taká nedostatočn
Mystérium kňazstva
Prvý faktor možno zhrnúť pod nesprávne porozumenie jednému z veršov Listu Hebrejom:
Hebr 5,1: „Každý veľkňaz, ktorý je spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí vo veciach Božích: prinášať dary a obete za hriechy.“
Kňazi a rehoľníci sa môžu domnievať, že sú dačo osobitné, iní ako ostatné ľudské bytosti, a preto nepodliehajú takým obmedzenia, ako ostatní. Kňazi a rehoľníci sú však obyčajné ľudské bytosti. Najnebezpečnejšie je trvať na tom, že kňazi a rehoľníci musia byť dokonalí a ak to nezvládnu, tak prinajmenšom musia dokonalosť predstierať. Mnohí sa naivne domnievajú, že kňazi a rehoľníci sú celibátni preto, že nemajú skutočné sexuálne túžby a pocity ako bežní ľudia.
Plazivá neomylnosť
Učenie o neomylnosti ustanovuje, že pápež sa vo veci, ktorú slávnostne vyhlási „ex katedra“, nemôže mýliť. Ale postupne znamená ochrana pápežskej autority na úrovni „ex katedra“ zároveň nutnosť ju chrániť aj na nižšej úrovni. Typickým príkladom je encyklika „Humanae vitae“. Výsledkom tejto encykliky je oslabenie úcty voči všetkým úrovniam pápežskej autority.
Podobne ako antikoncepciu pápeži odmietali aj myšlienku ženského kňazstva. Ak by sa mala dnes akceptovať, chápalo by sa to, ako keby sa všetci pápeži dvetisíc rokov boli mýlili. Vytvára sa dojem, že ak by sa o tom otvorila debata, tak téma sa posunie na úroveň, kde sa už hrá o neomylnosť, čo akúkoľvek diskusiu stopne. Podobné témy: Homosexuálny pohlavný styk – neomylnosť? Cirkevné učenie o sexuálnej morálke – neomylnosť? Predpis o celibáte kňazov – neomylnosť? Domnievam sa, že formálna reč neomylnosti je menej významná ako spotreba pápežskej energie, ktorú investovali do tejto osobitnej náuky.
Biskupi skladajú osobitnú prísahu lojality voči pápežovi – nie voči Bohu alebo cirkvi, lež voči pápežovi. Takýto tlak mi spôsobil osobný konflikt medzi povinnosťou lojality voči pápežovi a povinnosťou lojality voči tej časti cirkvi, ktorú mi zverili austrálski biskupi – voči obetiam zneužívania. Bol to konflikt medzi „pápežovým človekom“ a „človekom obetí“.
Pápež je v Katolíckej cirkvi veľmi dôležitý. Predstavme si, že by pápež Ján Pavol II. pred dvadsiatimi rokmi, teda v roku 1988, povedal v jednu nedeľu zástupu na svätopeterskom námestí: „Práve som dostal správu o sexuálnom zneužívaní, ktorého sa dopustili kňazi a rehoľníci. Kňazi, ktorí zneužívali nevinné deti!! V živote som ešte dačo také hrozné nepočul. Reagujme na túto správu, tak ako by na ňu reagoval Ježiš – pokorne, čestne a súcitne. Podajme obetiam pomocnú ruku a uprednostnime ich pred dobrým menom cirkvi. Nech je naša reakcia vzorom pre všetkých. Prosím a v mene Ježišovom aj žiadam všetkých biskupov, aby ma v tomto účinne podporili.“ Takto by sa mohla lojalita biskupov voči pápežovi prejaviť pre dobro obetí, nie proti nim. Od biskupov sa však naopak, požadovalo, aby z lojality hlboko mlčali. K autorite však prináleží aj zodpovednosť.
Sex
Treba jasne povedať, že napriek biblickej Veľpiesni sú pre vzťah k sexualite dôležité dve základné skutočnosti:
Ježiš zrušil zásadu ženy ako majetku – pripustil novým revolučným spôsobom, že muž sa môže voči žene previniť cudzoložstvom, teda žena nie je majetkom muža. Zrušil zásadu rituálnej čistoty, keď povedal, že nič čo zvonka vchádza do tela, nemôže nikoho spraviť nečistým. Prvotná cirkev mala problém s tým, že Ježiš tieto dve zásady jednoducho zrušil a nedal žiaden podrobnejší návod, čo by ich malo nahradiť. A to je dosť dôležité.
Výsledkom toho, že chýba osobitné Ježišovo učenie o sexualite, sú dve veci:
Vo vzťahu k sexualite sa hlavnou náhradou stala myšlienka „prirodzeného“, čo v Katolíckej cirkvi viedlo k myšlienke, že každý „prirodzený“ pohlavný styk musí obsahovať aj zjednocujúci prvok (láska a vzájomná opora manželov), aj plodivý prvok (otvorenosť pre nový život). Využiť sexuálne schopnosti bez prítomnosti oboch týchto prvkov súčasne sa považovalo za „neprirodzené“, ale čo je ešte dôležitejšie, za hriech priamo proti Bohu, pretože takéto počínanie smerovalo proti Božiemu zámeru. Preto nezdravé prvky sexuality spojené s nezdravou psychikou a nezdravými životnými okolnosťami môžu ľahko prispievať k zneužívaniu. Ak sa totiž pri sexuálnych prečinoch postaví všetka váha primárne na hriech proti Bohu namiesto na to, že ide o hriešny čin proti zneužitým deťom, potom to vedie k nedostatočnej reakcii na zneužívanie.
Podľa mňa sa Boh nerozhorčuje pre sexuálnu žiadostivosť alebo činy a už určite nie kvôli sebe samému, ale rozhorčuje sa kvôli neprávosti, ktorá sa pácha na iných ľuďoch. Vo vzťahu k sexualite sa domnievam, že si nemusíme ako prvú klásť otázku, či sa porušil dajaký Bohom daný prirodzený poriadok, ale či sa dajakým spôsobom neubližuje inej osobe, spoločenstvu alebo sebe samému. Milovať blížneho namiesto mu len neškodiť, to musí byť skutočné kresťanské kritérium pre túto oblasť.
Ak cirkev opustí sexuálnu morálku, ktorá spočíva na koncepcii prirodzeného a neprirodzeného v prospech morálky, ktorá je založená na ľuďoch a vzťahoch, ak odíde od koncepcie priamej urážky Boha k myšlienke škody spôsobenej ľuďom, potom budeme mať konečne sexuálnu morálku založenú na evanjeliu namiesto na teórii, ktorá má s evanjeliom len máločo spoločné. Takto by sme mali všetci zdravý základ pre porozumenie sexualite a pre náš život ako život pohlavných bytostí.
Ako dosiahneme zmenu?
1.Premena bude ťažká, lebo sa pokúšame o kultúrnu zmenu a kultúra, ktorú treba zmeniť, má skalopevnú tisícročnú obranu. Preto sa nič nedosiahne zjednodušujúcimi nápadmi.
2. Konfrontáciu treba spojiť s dialógom. Sú situácie, keď je možná len konfrontácia (ako to bolo v Bostone roku 2002). Ak biskup obhajuje trestný čin, tak ho treba odsúdiť ako každého iného občana. Titul mojej knihy „Ako sa v katolíckej cirkvi zaobchodí s mocou a sexualitou...“ hovorí o zaobchádzaní so stavom vecí, nie o zaobchádzaní s ľuďmi. Pri hľadaní nových riešení však ide o dialóg medzi všetkými zúčastnenými. Mahatma Gandhi raz povedal: „Musíme sa stať tou zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete“. Cirkev, ktorú chcem vidieť, nie je cirkev konfrontácie, ale cirkev dialógu, ktorou sa teraz musíme stať.
3. Ak chceme do dialógu vtiahnuť aj vysokých cirkevných predstaviteľov, potom je problém sexuálneho zneužívania vhodná téma. Škandál so zneužívaním bol taký obrovský, že možno právom tvrdiť, že je to jediná téma, ktorá má v sebe dostatok energie, aby mohla spôsobiť dačo také mocné, ako je zmena kultúry.
Ešte treba veľa spraviť, aby sme sa mohli do budúcnosti pozrieť s čistým svedomím. Chcel by som k dialógu pripraviť niekoľko návrhov:
- uistiť ich, že nie sú v žiadnom prípade spoluvinníkmi, že boli obeťami mocných ľudí, ktoré zneužili svoju duchovnú moc zverenú cirkvou;
- pomenovať učenie, príkazy, štruktúry a spôsob správania v cirkvi, ktoré k tomu prispeli;
- ubezpečiť ich, že cirkev bude skúmať všetky aspekty prípadu, aby mohla odstrániť všetko, čo by mohlo prispieť k zneužívaniu.
Nová cirkev
Uprostred odhalení sexuálneho zneužívania a nepotešujúcich detailov reakcie cirkvi na tieto zneužívania je cirkev taká ohavná, že nezainteresovaní sa od nej s odporom odvracajú, a my sami, čo sme ešte na palube, sme hlboko zahanbení a zmätení. Uvedomujem si preto, že hovorím hlavne k tým, ktorí ešte cirkev neopustili. Napriek tomu, aké negatívne reakcie vyvolala moja kniha, ona nie je útokom na cirkev ani nemá za cieľ cirkvi poškodiť. Naopak, vychodí z môjho priania uvidieť lepšiu cirkev, ktorá urobí všetko, čo je len v ľudských silách, aby sa odstránili všetky formy zneužívania.
S odvolaním sa na Ježišovho ducha chcem vidieť v novom tisícročí novú cirkev.
Nepriame potvrdenie tézy o cirkevnej moci dal seriál 16 prednášok biskupa Robinsona v USA roku 2008. Turné, z ktorého je aj záznam tu citovanej prednášky, mu zakázal Rím, aj všetci miestni biskupi a vyčítala mu to aj austrálska biskupská konferencia – že tým škodí cirkvi a zneisťuje neinformovaných laikov. Kardinál Giovanni Battista Re (prefekt Kongregácie pre biskupov) a kardinál Roger M. Mahony (arcibiskup Los Angeles, USA) vydali biskupovi Robinsonovi zákaz prehovoriť v budove, ktorá patrí Katolíckej cirkvi; vyzvali ho, aby zrušil turné; poukázali na to, že kniha mätie laikov a narúša jednotu cirkvi. Robinson svoje turné nezrušil, ale prednášal na miestach, ktoré nekontroluje Katolícka cirkev.
Biskupská konferencia Austrálie vyslovila znepokojenie nad Robinsonovou knihou, ktorá kritizuje sexuálne zneužívanie a zneužívanie autority v cirkvi. Podľa biskupov je zrejmé, že po výmene korešpondencie a rozhovoroch pretrvávajú pôvodné doktrinálne výhrady. Ústredným problémom je spochybňovanie nároku katolíckej cirkvi na definitívne pravdivé učenie.
Na stretnutí v Nitre som priniesol k téme oneskorenej ľútosti a jej bezzubých výsledkov novinku, keď som tému zneužívania moci a sexu v cirkvi podčiarkol podobenstvom o kastrátoch vo Vatikáne.
Žena nech mlčí v cirkvi
1 Kor, 14, 34: Ženy nech na zhromaždeniach mlčia... Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Cirkevný spev je liturgia strictu senso, teda len pre mužov. Potrebujeme vysoké hlasy a chlapci sú nespoľahlivý tovar. Nechcú spievať a mutujú. Tak si vyrobíme kastrátov. Na vrchole baroka 4 000 kastrovaných chlapcov v Taliansku ročne... Týranie zrušil a zakázal nový taliansky štát v roku 1870! Zhodou okolnosti v čase koncilu. Pápež Pius X. v roku 1903 v dokumente „Tra le sollecitudini“ o cirkevnej hudbe potvrdil mizogýnne stanovisko, ale nariadil používať chlapčenské zbory bez toho, že by formálne zrušil kastrátov: „Speváci zastávajú v kostole liturgický úrad vo vlastnom zmysle slova. Z toho vyplýva, že ženy, ktoré nie sú uschopnené zastávať takýto úrad, nemožno začleniť do žiadneho speváckeho zboru alebo hudobného telesa. Ak sú vhodné sopránové alebo kontraaltové hlasy, treba podľa pradávnej cirkevnej obyčaje využiť výlučne chlapčenské hlasy.“ Kastráti dospievali vo Vatikáne až r. 1913.
Ave Maria v podaní posledného vatikánskeho kastráta Alessandro Moreschi z roku 1904: .
Pápež Ján Pavol II. v „Chirografe“ k storočnici dokumentu v roku 2003 potvrdil nepriamo všetko mizogýnne a k chlapcom sa už nevyjadroval. Tak tisíce sexuálne zneužívaných a mutilovaných chlapcov „spadlo pod stôl“, už sa k nim nikdy nevrátime, ale dnešnú situáciu potvrdíme obvyklým, že to v cirkvi „tak bolo od pradávna“
Nepredstierať falošnú silu/ Nové prípady sexuálneho zneužívania kladú otázky
(Wunibald Müller, Herder Korrespondenz, roč. 64, č. 3/marec 2010, s. 119 – 123.)
90% prípadov sexuálneho zneužívania sa vyskytuje medzi blízkymi osobami. Ako je možné, že sa tieto prípady vyskytujú medzi kňazmi v tak veľkom počte (vyše 4 %)?
Rizikové faktory pre zneužívanie:
Muž
Maloletých pohlavne zneužívajú predovšetkým muži. V katolíckej cirkvi sú kňazmi len muži.
Nezrelý homosexuál
Na pedofíliu a efebofíliu sú nadpriemerne náchylní sexuálne nezrelí homosexuálni muži. Medzi kňazmi je veľa sexuálne nezrelých homosexuálov a bisexuálov.
Štatistika v USA
30 % kňazov a rehoľníkov sú homosexuáli (aj v Európe je podiel vysoko nad priemerom populácie);
40 % sexuálnych obetí kňazov sú deti medzi 11 – 14 rokmi;
80 % sexuálnych obetí sú deti alebo mladiství mužského pohlavia;
37 % Američanov spája katolícku cirkev so sexuálnym zneužívaním.
Celibátnik
Deficit intimity a vrúcnosti. Zrelá intimita sa prejavuje v schopnosti vedieť sa vcítiť do inej osoby a na hlbšej úrovni zdieľať myšlienky, želania, túžby, úzkosti a nádeje.
Schopnosť intimity znamená aj schopnosť pripustiť si dakoho k telu, venovať mu náklonnosť a súčasne dovoliť, aby nás aj druhý obdaroval svojou náklonnosťou.
Zrelá intimita sa prejavuje aj rešpektovaním hraníc druhého a schopnosťou ovládať svoje správanie, ktoré by mohlo druhému ublížiť.
Výchova budúcich kňazov tak, aby boli schopní nadväzovať hlboké, zmysluplné vzťahy, legitímnym spôsob získať také zážitky intimity, ktoré nie sú v protiklade k celibátnemu životnému štýlu, ale naopak, tento v podstate posilňujú.
Tieto praktiky sa prijímali ako životná realita a v mnohých chudobných a južanských krajinách je to tak dodnes, čo by mohlo vysvetľovať, prečo bolo zneužívanie zo strany duchovných odhalené prevažne na severe, kde spoločenské zmeny prebiehajú rýchlejšie.
Ian Buruma: „Hriechy, zločiny a poklesky.“
Umberto Eco: „Dočerta s veľkými cieľmi či veľkým dobrodružstvom.“ A nielen to: Zdá sa, že mnohí radi vyhľadávajú mocenské pozície, no nie preto, že by ich pokladali za lepšie, než sú tie sexuálne, ale predovšetkým preto, aby sa pokúsili ocitnúť vo výsadnom sexuálnom postavení. Dnes je bežný človek provokovaný sexom v oveľa väčšej miere, než sa to stávalo jeho dedovi. Vezmime si už len takého farára: kedysi vídaval iba svoju gazdinú a čítal len L ´Osservatore Romano, a dnes sa mu polonahé dievčatká promenádujú priamo pred očami každý večer. A potom sa čudujú, ako sa človek stane pedofilom. Prečo sa nedomnievať, že táto naliehavá ponuka sexuálnej túžby nemá vplyv aj na verejných činiteľov, spôsobujúc mutáciu ich druhu a meniac priamo cieľ ich sociálneho konania?
Roman Pataj: „Kto škodí cirkvi?“Stop drogám, vojnám a terorizmu sú síce užitočné posolstvá, ale svet čakal viac. Pápež teraz pripomína človeka, ktorý suseda upozorňuje, že mu vysychá trávnik, ale sám ignoruje, že mu zatiaľ padá na hlavu strecha jeho vlastného domu.
Miro Kocúr: „Treba jasne pomenovať dobro a zlo.“ Problémom cirkvi podľa mňa nie je homosexualita, ale chápanie sexuality ako takej.
M. Kocúr: „Prečo „útoky" na Vatikán nie sú útokmi proti cirkvi.“ Kritika cirkevného vedenia je posledným štádiom prejavu dôvery a nádeje k cirkevným lídrom.