Zdanenie bohatých alebo naivita solidarity?

Následná celoeurópska výzva začala zbierať podpisy občanov EÚ, aby Európska komisia zaviedla európsku daň z majetku extrémne bohatých a tieto peniaze použila na zmierňovanie chudoby, miery nerovnosti a na boj proti klimatickým zmenám. Ak by bola iniciatíva úspešná (treba 1 miliónov podpisov občanov), komisia EÚ by musela rozhodnúť o adekvátnych opatreniach. Samozrejme, nejde len o jednu iniciatívu s možným dopadom na legislatívnu úpravu na krajiny v EÚ. Omnoho dôležitejšie je vnímať realitu, v ktorej sa nachádza súčasný svet, a potom oproti tomu dramatickému a nebezpečnému nárastu nerovností hľadať a presadzovať spravodlivejšiu alternatívu sociálno-ekonomického usporiadania spoločnosti.

Na Slovensku našich ľudí k záujmu o nejakú politiku (alebo priamo k protestom) dokážu nabudiť rôzne témy a kauzy, ale snaha o umenšenie nerovností medzi ľuďmi bohatými a tými ostatnými, zdá sa, že k tým motivujúcim témam nepatrí. Jestvujeme vo svete, v ktorom sa prioritne komunikujú témy predkladané médiami, a kritika súčasného systému k týmto témam nepatrí alebo sa objavuje len okrajovo. Kritika súčasného systému a hľadanie alternatívy sa v potrebnej miere neobjavuje ani medzi kresťanmi. Viacerí z presvedčených kresťanov, ak venujú svoju pozornosť niektorým spoločensko-morálnym otázkam, sa temer výlučne zameriavajú len na témy týkajúce sa jednotlivcov, nie spoločnosti, a aj pri jednotlivcoch ide predovšetkým o témy intímneho a rodinného života.

František a zmena systému

V roku 2013, v prvom roku svojho pontifikátu, vydal pápež František dokument Evangelii gaudium (EG). Na viacerých miestach textu dáva hlásanie evanjelia do súvislosti so starosťou o spravodlivejší svet, ochranu prírody a ekonomiku, ktorá „nezabíja“. Vo 4. kap. EG píše: „Autentická viera vždy v sebe obsahuje hlbokú túžbu meniť svet. Aj keď správne usporiadanie spoločnosti a štátu je úlohou politiky, cirkev nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť“ (EG, čl. 183). „Solidarita vyžaduje novú mentalitu, ktorá dokáže premýšľať v termínoch spoločenstva a uprednostňovať životy všetkých pred privlastňovaním dobier zo strany len niektorých“ (EG, čl. 188). „Sociálny rozmer vlastníctva a univerzálne určenie dobier sú hodnoty nadradené súkromnému vlastníctvu“ (EG, čl. 189). „Bohatší by sa mali vzdať niektorých svojich práv, aby s väčšou slobodou dali svoje dobrá k dispozícii druhým“ (EG, čl. 190).

Starosť o spravodlivejší svet patrí k základným črtám Františkovho pôsobenia. Dňa 2. apríla 2024 bola zverejnená deklarácia Dikastéria pre náuku viery Dignitas infinita (DI) o ľudskej dôstojnosti, ktorú podpísal kardinál Víctor Manuel Fernández. Vo 4. časti sa deklarácia venuje prípadom vážneho porušovania ľudskej dôstojnosti. Medzi nimi uvádza aj drámu chudoby: „Jedným z fenoménov, ktorý značne prispieva k popieraniu dôstojnosti toľkých ľudských bytostí je extrémna chudoba, spojená s nerovným rozdeľovaním bohatstva.“ V texte sú citované aj vyjadrenia Jána Pavla II. a Benedikta XVI., v ktorých poukázali na nerovné rozdelenie majetkov a z toho plynúceho popieranie ľudskej dôstojnosti. Z encykliky pápeža Františka Fratelli tutti (FT) text DI uvádza citácie: „Chudoba sa šíri v posadnutosti znižovať náklady na prácu; Nejestvuje horšia chudoba než tá, ktorá oberá o prácu a dôstojnosť práce; Všetci sme za túto nespravodlivosť zodpovední, hoci na rozdielnom stupni“ (DI, čl. 36-37).

Pred tromi rokmi, počas pandémie covidu, sme sa stretávali len virtuálne. Beseda TF FK dňa 9. 3. 2021 bola venovaná vzťahu pápeža Františka ku kapitalizmu. František od počiatku svojho pontifikátu hovorí o chudobnej cirkvi pre chudobných a so svojou rétorikou snaží sa zladiť aj štýl svojho úradu. Ako príčinu biedy vo svete nevidí len zlyhania jednotlivcov, ale obviňuje systém, ktorý v súčasnosti vládne vo svete. Kapitalizmus vidí ako systém, v ktorom je všetko podriadené ekonomike: „V centre systému sú peniaze, nie človek, a ľudia sú redukovaní na nástroje sociálno-ekonomického systému.“ (A. Tornielli/G. Galeazzi, Pápež František. Táto ekonomika zabíja, Fortuna libri, Bratislava 2015, 179.) Tento systém označuje za „ekonomiku vylučovania a nerovnosti“. Známy je jeho výrok: „Táto ekonomika zabíja“ (EG, čl. 53).Názor propagátorov súčasného kapitalizmu, že ekonomický rast podporený voľným trhom sám od seba produkuje väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti, označuje za naivnú dôverčivosť a účelovú obhajobu súčasných mocenských elít (EG, čl. 54).

Veľmi jasne sa pápež František vyslovil pri návšteve Bolívie 9. júla 2015 v meste Santa Cruz de la Sierra, kde sa konalo „Druhé svetové stretnutie ľudových hnutí“: „Chceme zmenu, naozajstnú zmenu, zmenu štruktúr... Akonáhle sa kapitál stane modlou a riadi všetky rozhodnutia ľudských bytostí, akonáhle žiadostivosť po peniazoch ovláda celý sociálno-ekonomický systém, to ničí spoločnosť, zavrhuje človeka, robí z neho otroka, ničí bratstvo a ohrozuje i náš spoločný dom, našu sestru a matku Zem.“ (Papež František, O společnosti a politice, B&P, Brno 2018, 71-73.) František zároveň pripomína, že samotné vonkajšie zmeny či opatrenia nestačia, ak ich nesprevádza zmena zmýšľania a srdca. Pritom si pápež nenamýšľa, že má recept na riešenie problémov. Nájdenie účinných receptov je napokon oblasť tých, ktorí sú priamo činní v politike a ekonomike.

Prečo silnejšie nerezonujú Františkove postoje v našej spoločnosti, v slovenskej cirkvi a vôbec v Európe? Možno ešte stále istú rolu zohrávajú spomienky na nefunkčnosť bývalého socialistického systému a ilúzie o úspechu v súčasnej konzumnej spoločnosti. U časti kresťanov pretrváva navyše individualistické morálne hodnotenie, ktoré vidí hriech alebo dobro u jednotlivca, ale nevníma jeho miesto v celej sieti vzťahov, v ktorých sa každý človek nachádza.  

Obnovenie ľudu

Skutočnosťou je, že po r. 1989 prešla naša spoločnosť masívnou premenou, keď v mene oslobodenia jednotlivca spod kurately štátnej moci a jej slúžiacej ideológie prišlo k zásadnej transformácii spoločnosti a následne k rozsiahlemu rozpadu tradičných spoločenských väzieb. Naivné očakávania, že po páde režimu s privilegovanou pozíciou jednej politickej strany sa občania v širokom rozsahu začnú zúčastňovať na správe vecí verejných, sa nenaplnili. Namiesto jednej prísnou ideológiou zviazanej strany určujú beh spoločnosti globálne a domáce podnikateľské skupiny so šikovným marketingovým programom. Riešením súčasnej situácie zjavne nemôže byť len striedanie politických skupín pri vládnej moci. Za riešenie pokladám obnovenie ľudu, obnovenie povedomia, že aktérmi premýšľania a konania v priestore svojho bývania, svojej práce a svojho prírodného prostredia nie sme len ako jednotlivci, ale aj spolu na rôznych úrovniach spoločenstva.

Obnova ľudu je náročnou úlohou. Nutnosť obrany spoločných záujmov čiastočne pripomínajú skupiny, ktoré sa označujú za konzervatívne (zväčša na nacionálnej alebo náboženskej báze). V ostatných desaťročiach sa veľmi oslabilo vedomie solidárnosti na sociálnej báze. Pre zaujímavosť, v bohatých západných krajinách, kde po stáročia dominovali vládnuce vrstvy protestantského pôvodu, katolíci neboli voličmi tzv. pravice, ale viac voličmi sociálnych demokratov a neskôr tzv. ľudových strán, ktoré prvorado tiež nezastupovali záujmy najbohatších skupín.

K obnove ľudu vo vnútornom živote cirkvi snaží sa prispieť súčasný synodálny proces (ďalšie vrcholné zasadanie bude v októbri 2024). Cirkev sa má zmeniť z cirkvi rozdelenej na klerikov a laikov na cirkev spoločného kráčania, aktívnej spoluúčasti všetkých členov. Ako možno čítať v Prípravnom dokumente synody, v čl. 5, ale nejde len o riešenie vnútorných problémov cirkvi, ide aj o porozumenie zásadným zmenám v rámci svetového spoločenstva, „ktoré sa plaví na jednej lodi, kde utrpenie jedného spôsobuje ujmu všetkým. Nik sa nezachráni sám, zachrániť sa môžeme len spoločne“ (podobne FT, čl. 32).

Súčasné kresťanstvo a kapitalizmus

Kritický postoj pápeža Františka voči vládnucemu neoliberálnemu modelu je pomerne známy a pápež si tým získal aj veľa nepriateľov. Menej sa vie o kritických pozíciách súčasného protestantizmu. (Nasledujúce citácie podľa: Ulrich Duchrow, Mit Luther, Marx und Papst den Kapitalismus überwinden, VSA: Verlag Hamburg 2017.)

Napríklad Svetový luteránsky zväz na zhromaždení vo Winnipegu v r. 2003 vydal vyhlásenie o globalizácii: „ Ako spoločenstvo musíme sa tak postaviť falošnej ideológii neoliberálnej hospodárskej globalizácie, že tejto realite a jej dôsledkom budeme klásť odpor, premieňať ju a meniť. Táto falošná ideológia sa zakladá na názore, že trh postavený na súkromnom vlastníctve, nebrzdenej súťaži a nezmeniteľnej zmluvnej platnosti je absolútnym zákonom, ktorý ovláda ľudský život, spoločnosť a životné prostredie. V tomto prípade ide o modloslužbu. Vedie k tomu, že tí, čo nevlastnia žiaden majetok, sú systematicky vylučovaní, kultúrna pluralita je ničená, krehké demokracie sú demontované a zem spustošená.“ Podobné odsúdenie imperialistického kapitalizmu podal aj Svetový reformovaný zväz a zástupcovia protestantských i ortodoxných cirkví spoločne: „Usilujeme sa o prekonanie kapitalizmu, jeho podstaty a logiky, a jeho nahradenie systémom, ktorý sa bude zakladať na báze ďalekosiahlej solidarity... Hľadáme ekonomický model, ktorý spočíva na idey solidarity a vzájomného podelenia sa o dary.“ (Konferencia v Busane, Kórea, v r. 2013.)

Na okraj vyjadrení pápeža a predstaviteľov kresťanských cirkvi na tému súčasnej spoločnosti zaznieva optimistický názor, že po prvý raz v dejinách zavládla zhoda medzi kresťanmi, že kapitalistický systém musí byť prekonaný, ak má mať dôstojný život ešte šancu. Naviac, toto poznanie sa v súčasnosti neobmedzuje len na kresťanov, ale podporujú ho aj viacerí predstavitelia židovstva, islamu, budhizmu a svetského humanizmu.

Zneistenie časti kresťanov na Slovensku pri téme sociálnej spravodlivosti, slabá podpora úsilia o nápravu ekonomickej nerovností a naopak ich presvedčenie, že kresťan patrí na pravú stranu politického spektra môže súvisieť aj s nepochopením Karla Marxa. Ako hovorí jeho menovec, kardinál Reinhard Marx z Mníchova, kresťania zdieľajú s Karlom Marxom veľmi podobné kritické pohľady, na rozdiel od K. Marxa ale za riešenie nepovažujú zrušenie súkromného vlastníctva, lež vyznávajú: „Vlastníctvo zaväzuje. Jeho používanie má slúžiť dobru všetkých.“ R. Marx v krátkosti povie: „Kapitalizmus bez ľudskosti, solidarity a spravodlivosti nemá morálku a ani budúcnosť.“ (R. Marx, Das Kapital, Pattloch, München 2008.)