Stopy slnka

V polovici júna som tak z marockého miestneho autobusu pozoroval rýchlo sa meniacu krajinu od pobrežia oceánu do Marrákeša. Slnko na nej neomylne zanechalo svoje nezmazateľné stopy vtlačené až pod jej povrch. V jeho hĺbkach hľadali korienky olív vlahu pre zoschnuté koruny stromov. Desiatky kilometrov sa pred mojimi očami rozprestieralo nekonečné červeno-hnedé plátno, na ktorom pár korún pričupených olivovníkov a zahnednutých trsov trávy rušilo fádny pohľad na vysušenú kamenisto-piesočnú krajinu. Na jej horizonte sa postupne rysovali končiare pohoria Atlas. O čo hlbšie a dlhšie prenikalo slnko do krajiny, o to milšie a žiarivejšie svietili oči miestnych obyvateľov. Napriek neporovnateľne horším prírodným i životným podmienkam z nich sálala láskavosť a dobrota. Ich vnútorný svet žiaril farbami a tvarmi, ktoré vtláčali ako ornamenty do kobercov, šatiek, čajových šálok či drevených dekorácií. Nanovo som sa musel zahanbiť. Uvedomil som si, ako v horúčavách a zhoršených podmienkach reagujem ja. Podráždene a mrzuto.

Na rozdiel od organizovaných výletov mi ubytovanie a pobudnutie medzi miestnymi obyvateľmi dalo väčšiu lekciu pokory, ako som očakával. Poučenie, že čím viac slnko vstupuje pod moju kožu, tým viac svetla a tepla by malo vyžarovať zo mňa. Zdieľanie spoločného stola na hlavnom námestí pri nočnej polievke chudobných vo mne dodnes utlmuje známky závisti či pohoršenia z toho, že v našich podmienkach človek zdanlivo nemá všetko, čo by chcel. Miestni Maročania dostali málo, z čoho im počas kolonizácie bolo ešte zobrané, no napriek tomu rozdávali ľudskosť.

Dovolenka so synom, tak ako slnko v Maroku, sa mi dostala hlboko pod kožu. Aj preto sa týmito riadkami pokúšam zrkadliť to, čo by sme napriek prekážkam či nepriaznivým podmienkam nemali stratiť. Ľudskosť, slnko v duši a svetlo v očiach.