Postrehy k rozhovoru Václava Bělohradského

Václav Bělohradský hneď v úvode rozhovoru používa zaujímavé spojenie inverzná demokracia – posilňujúca práva menšín a oslabujúca legitímnosť väčšiny, ktorá by mohla (mala?) meniť zákony a kolektívne ciele. Takže v demokracii so zvyšujúcim sa počtom menšín sa znižuje možnosť vytvoriť väčšinu (démos), ktorá môže zmeniť vývoj spoločnosti. Vnímam to aj ako určitý začarovaný kruh. Menšiny chcú svoje práva, ale väčšina sa už vlastne zmenšuje, a tak nemôže zmeniť zákony v prospech jednotlivých menšín.

Ako hovorí Bělohradský, demokracia sa stáva len mediálnou konštrukciou. I keď podľa mňa aspoň za určitým účelom sa môžu spojiť jednotlivé menšiny s väčšinou – napríklad v mene kolektívnych cieľov, ako sú zdravotnícke zákony, ktoré potrebujú všetci (menšiny i väčšina). Otázka je, akú kvalitu a trvácnosť má potom väčšina a či vôbec môže rozhodovať kvalifikovane o dôležitých veciach.

Bělohradský cituje Slavoja Žižeka, ktorý hovorí o primknutí sa k nejakej ilúzii, aby sme sa mohli zmieriť s nejakou neznesiteľnou pravdou. Primknutie sa k ilúzii je dôsledkom neschopnosti občanov riešiť vzniknuté krízové situácie (napr. ohrozené hranice prežitia planéty) legitímnymi legislatívnymi projektmi. V tejto súvislosti mi napadá napr. realizácia developerských projektov v rôznych chránených prírodných lokalitách alebo v Bratislave známa kauza zbúrania PKO. Vôbec akási neschopnosť podeliť sa v mieri o miesto na zemi, legitímne zdieľať spoločný svet, čo súvisí s  prerozdeľovaním koláča (spomínaného v Bělohradského texte).

Běloharadský používa pojem antropocén (obdobie charakterizované intenzívnou ľudskou činnosťou a jej vplyvmi na svet) a upozorňuje, že ľudstvo je rozhodujúcim činiteľom, ktoré môže svoj jediný domov v celom kozme zničiť.

Moderný človek túži po svete, ktorý sa bude podriaďovať jeho vôli, plánom a hodnotám, túži kontrolovať a disponovať. Bělohradský uvádza príklad reklamy firmy distribujúcej jedlo a jej slogan Pretože chcem! (chcem jedlo do kinosály, chcem najnovšie auto, mobil, maximum priateľov na FB, chcem novú ženu (muža) alebo chcem novú identitu). To všetko bez ohľadu na svoje okolie, na ľudí najbližších i vzdialenejších. Túžba a chcenie predstavujú nebezpečenstvo tenkého ľadu medzi kultom emancipácie a egocentrickou bezohľadnosťou, individualizmom. Tu Bělohradský zdôrazňuje, že v našej (kresťanskej) kultúre bola identita vždy chápaná ako osud a umenie vyrovnať sa s ním ako pevný základ našej osobnosti. Zmena identity (tranzícia) prináša množstvo rizík, o ktorých jej propagátori nehovoria a veľmi často nerieši problém transrodovej osoby (prípad Wala Heyera, ktorý zdôraznil, že tranzícia nevyriešila jeho problémy).

Zelená ideológia, ktorej cieľom je vytvoriť ekologicky udržateľnú spoločnosť, má podľa Slavoja Žižeka v sebe aj čosi utešujúce: možnosť napraviť, čo sme zavinili. Ale podľa Bělohradského sa výnimočný stav vo vzťahu k antropocénu nedá napraviť (dá sa aspoň spomaliť alebo zastaviť?).

Bělohradský hovorí, že demokracia je systém, ktorý maximalizuje pravdepodobnosť, že ľudia si zvolia skôr zmenu ako katastrofu (menšie zlo). Takže vo verejnom priestore prebieha stret ľudí (politikov), ktorí sa snažia zmenu urýchliť (lebo príde zničujúca katastrofa – hlásatelia katastrofy), a ľudí, ktorí hlásateľov katastrof považujú za podvodníkov. Do politiky a verejného priestoru preniká apokalyptický tón (Greta Tumbergová: „Ľudstvo trpí, umiera!“). Apokalyptické inštancie vyžadujú totálne víťazstvo jedných a totálnu porážku druhých. Bělohradký hovorí naopak o duchu marginality, keď strany súťažia vo voľbách o právo navrhovať zákony pre všetkých občanov – pod podmienkou, že víťazstvo jedných neprinesie likvidáciu druhých. Víťazstvo bude marginálne, nie totálne (zvýšenie daní, ale nie znárodnenie). Jednotlivé demokratické oligarchie (mocenské skupiny) majú súťažiť vo voľbách a majú byť podrobené kontrole (v duchu marginality). Zelení však zastupujú projekt, ktorý si vyžaduje totálnu zmenu, ktorú nemožno odkladať, a preto nemôžu byť umiernení (ide o všetko).