Nešťastný dar slobody

Na dnešnom Slovensku horia kultúrno-etické vojny. Týkajú sa najmä tém ako rodina, ochrana života, partnerské vzťahy, sexuálna morálka. Témy korupcie, chudoby, sociálneho vylúčenia a vykorisťovania, ekologické problémy sa nespomínajú alebo temer vôbec. Biskupi a niektorí kňazi sa opakovane na verejnosti angažujú za ochranu života od počatia po prirodzenú smrť a na obranu (tradičnej) rodiny. Na tom by nebolo nič sporné, i keď by sa občas mohli objaviť filozofické a teologické otázky, či sa argumentuje zrozumiteľne, misijne, dialogicky...

Problematickým je v týchto témach spor, ktorý sa z filozoficko-teologickej oblasti preniesol (vraj aj v mene kresťanskej viery a cirkvi) do oblasti politickej a legislatívnej. Najznámejším jablkom sváru stal sa tzv. Istanbulský dohovor. Nejde o to, či sa biskupi a kňazi (nevraviac o politikoch a ďalších odborníkoch, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu) môžu vyjadrovať k týmto témam a hľadaniu legislatívnych noriem. Zaiste sa môžu. Ide o to, ako sa vyjadrujú, ako bojujú, čo predkladajú ako podstatu kresťanskej viery či náuky v daných témach, či namiesto argumentov podložených poctivým filozofickým a teologickým výskumom neskĺzavajú do propagandistickej reči bez porozumenia téme a ohľadu na možnosti pochopenia.

Texty Józefa Tischnera, ktoré predkladáme na pripomenutie, sme vybrali ako podklad k predvolebnej diskusii, ktorú sme nevenovali priamej otázke „koho voliť“, ale otázke „čo voliť“. Tým „čo“ sme mysleli obsahy, vzťahy, trendy, a tiež hodnoty, o ktoré ide a ktoré by sme nemali prehliadnuť v zápale boja za „svoje“ pravdy.

Rastúci strach zo slobody

J. Tischner si po roku 1990 kladie otázku, či sa nestávame obeťou nového, doteraz neznámeho strachu, strachu pred slobodou? Keď hovoríme o konzumnej spoločnosti, obviňujeme slobodu, keď poukazujeme na potraty, obviňujeme slobodu, keď hovoríme o zdrojoch pornografie, podozrievame slobodu. Keď niekto kritizuje pápeža, povie sa: Tej slobody je priveľa. Možno pridávať príklady: Sloboda – to je bezuzdné pôžitkárstvo, sloboda – to je korupcia,  sloboda – to sú škriepky politikov. Strašná je táto sloboda! Erich Fromm napísal: Ľudia utekajú pred slobodou aj sami, bez donútenia volia Hitlera. Napriek tomu, že Poliaci si toľko vytrpeli pre slobodu, teraz sa jej zľakli, mnohí sa dokonca viac boja slobody ako násilia.

Renesancia myšlienky slobody v kresťanstve

V náboženskom myslení posledných desaťročí nadobudol osobitný význam pojem oslobodenia. Boh je ten, kto oslobodzuje. Nanovo sa prečítali biblické texty Starého i Nového zákona. Kľúčovou udalosťou Starého zákona bolo oslobodenie izraelského národa z egyptského otroctva. Ježiš začína svoju verejnú činnosť slovami: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu, ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4,18-19). Sv. Pavol hovorí o Kristovi, ktorý nás obdaroval slobodou.

Pojem slobody čoraz častejšie nachádzame v duchovnej či teologickej literatúre. Ermes Ronchi v duchovných cvičeniach pre vatikánsku kúriu hovorí: „Zo všetkých stromov môžeš jesť.., iba z jedného nie. Prvým príkazom v biblii nie je „nesmieš“, ale „môžeš“. Teológia vidí, že pojmy spása a vykúpenie sa pre moderného človeka vyprázdnili, už im nerozumie, a tak sa význam Ježišovho života da lepšie vyjadriť pojmom oslobodenie. Možno to mnohým znie cudzo, lebo si náboženstvo zvykli spájať iba s príkazmi a zákazmi.

Kresťanský liberalizmus

Osvietenský liberalizmus je opojený myšlienkou: Všetci ľudia sa rodia slobodní, ale postupne sú zotročovaní, na vine sú rôzni tyrani, kniežatá, krutí zamestnávatelia, inštitúcie, spoločenské predsudky... Osvietenská sloboda je absolútna a abstraktná, je to číra sloboda. Sloboda bez prívlastkov. Iba sloboda a nič viac.

Kresťanskí myslitelia uvažujú inak: Človek sa rodí ako závislý – od rodičov, prírody. Najviac je však poznačený otroctvom hriechu a následne sklonom k hriechu, mravnou slabosťou. A len postupne a namáhavo sa oslobodzuje. Otrok nevie, čo je to sloboda, môže ju ale vidieť, ak je sloboda vtelená v jeho blížnom. Kresťan naplno spoznáva slobodu v Kristovi. Kresťanská sloboda nie je absolútna, je konkrétna, a kresťan ju získava postupne. Napríklad, uzdravenie z choroby je prechod zo stavu choroby do stavu zdravia. Alebo víťazstvo nad zbabelosťou: Apoštol Peter je počas vypočúvania Ježiša zbabelý, ustrašený, ale postupne, po Turíciach, stane sa odvážnym.

Čo je však pre osvietenský i kresťanský liberalizmus spoločné? Je to presvedčenie, že sloboda je podmienkou človečenstva: môcť hľadať, na čom naozaj záleží, a potom hovoriť a konať podľa najvnútornejšieho presvedčenia, nebyť pokrytcom, nebyť obieleným hrobom. Tento vnútorný aspekt slobody sa ukázal ako mimoriadne dôležitý v časoch totalitarizmu, lebo najrozšírenejšou vinou ľudí tých čias bolo, že predstierali (správali sa ako komunisti hoci komunisti neboli).

Kresťanský liberalizmus je dnes podozrievaný, že pohŕda právom, morálkou, povinnosťou. Práve naopak, smeruje k tomu, aby sa právo naozaj stalo právom, morálka morálkou a povinnosť povinnosťou – aby boli osvojené, aby boli prijaté takpovediac zvnútra, z porozumenia.

Oživenie religiozity v čase totality

Tischner sa snaží analyzovať, prečo sa v časoch komunizmu východoeurópske krajiny stali miestom prekvitajúcej religiozity. Jeho odpoveď: V zrážke so zlom sa hodnoty evanjelia ukázali ako nevyhnutné pre život. Text potrebuje kontext: „Blahoslavení prenasledovaní.“ Táto veta znie inak prenasledovanému a inak tomu, kto prenasledovanie nikdy neokúsil. Začiatkom viery bolo často stretnutie s dobrom na dne pekla.

Tischner hovorí asi takto: Skúsenosť zla otvorila dvere skúsenosti dobra. Dobro sa nedá definovať, už Aristoteles mal s tým obrovské problémy. Paradox je však v tom, že to, čo sa nedá definovať, môže byť predmetom skúsenosti. Môžeme uvidieť konkrétne dobro v ľuďoch, ktorí s rizikom smrti išli na pomoc odsúdencom a sami hynuli za iných. Príkladom takéhoto postoja sa v Poľsku stal sv. Maximilián Kolbe. Svedkovia rozprávajú, že po tom, čo v tábore urobil, medzi osvienčimskými väzňami zavládol nový duch, zrodila sa nádej, otvorili sa perspektívy iného sveta. Skúsenosť dobra sa uskutočňovala prostredníctvom ľudí. Dobro už nebolo princípom, zákazom alebo príkazom – dobro bolo človekom.

Tischner to komentuje nasledovne: V tejto etike sa objavila potreba tvorby. Etika a náboženstvo sa nejavia ako systém noriem, ale ako ponuky hodnôt, ktoré treba najprv objaviť a potom uskutočniť. Etika noriem prepúšťa miesto etike hodnôt, náboženstvo cirkevného legalizmu ustupuje do úzadia, aby urobilo miesto tvorivej láske k blížnemu. Aká etická a náboženská norma usmerňovala gesto Maximiliána Kolbeho? Všeobecná zásada lásky k blížnemu? Táto zásada ho mohla rovnako viesť k tomu, aby zostal v rade a chránil svoj život pre tých, čo čakali na jeho kňazskú službu. Druhý rozmer tejto etiky hodnôt  je odhalenie jej heroického charakteru. Niet angažovanosti za dosiahnutie dobra bez istého heroizmu. Kto chce byť verný viere a etike, musí byť pripravený na hrdinstvo.

Ak nechceme, aby sa tieto skúsenosti cirkvi z východnej Európy stratili, je potrebné formulovať túto skúsenosť do univerzálne zrozumiteľného jazyka.

Časy totality odchádzajú... strata religiozity

Časy komunizmu pomaly odchádzajú, človek sa znova ukazuje v žiare istej nevinnosti, ako nedokonalá bytosť, ktorá je skôr obeťou než pôvodcom katastrof, naše hlavné nešťastia sa dajú redukovať na ekonomické a politické chyby. Hĺbka náboženstva a jeho tajomný majestát sa ocitli v tieni. Stráca sa metafyzika, stráca sa vážnosť života.

V náboženstve sa do popredia dostala etika. Dá sa to pochopiť i bojom s totalitarizmom. Boj so zlom v totalite viedol k etike. Zlo sa dalo premôcť iba etickým chovaním. Došlo k splynutiu náboženstva a etiky, etika sa stala náboženstvom. Etika sa dnes však stáva technikou života a postupne sa stáva predmetom politických bojov. Ide o to, kto bude mať moc nad životom. Tischner komentuje situáciu, keď sa mali do poľskej ústavy zapísať kresťanské hodnoty. So samotnými hodnotami by súhlasili i politickí oponenti, ale báli sa tejto zmienky o kresťanských hodnotách, aby tým istí ľudia nedostali vyššiu moc.

Spôsob a slovník, akým sa viedol tento zápas, Tischner kritizuje nasledovne: Vari protivník, ktorého dnes ponižujeme, obviňujeme, zahŕňame podozreniami a verejne znevažujeme, príde zajtra k nám, aby z našich rúk prijal krst? Štýl polemík zreteľne ukazuje, že tu nejde o evanjelizáciu protivníkov, ale o moc.

Myslenie cirkvi na Západe prešlo počas totality na Východe dlhým teologickým a duchovným vývojom, stačilo by spomenúť zvučné mená viacerých teológov. Tischner sa kriticky pýta, či na Západe bola dostatočne spracovaná skúsenosť so zlom počas nacistickej totality. Cirkev na Východe ostala oddelená od tohto vývoja a dnes sú v nej mnohí presvedčení, že západné kresťanstvo prestalo mať význam ako faktor prehlbovania viery. Východné kresťanstvo zas nedokázalo spracovať a sformulovať do zrozumiteľnej reči svoju skúsenosť zo zrážky s totalitou a nevie porozumieť ceste, ktorú zatiaľ prešlo západné kresťanstvo (vidí iba spory o autoritu vo vnútri cirkvi a otázky celibátu).

Zakončenie:

Na konci by mali byť závery, ale záverov nebude. Namiesto záverov sa vynoria otázky:

Na jednej strane bolo heslo návratu do Európy, na druhej skepticizmus voči nej. Mnohí sa púšťajú do diela výstavby nového štátneho poriadku. Vieme však, že takáto výstavba si vyžaduje veľa kompromisov. Budú títo ľudia schopní kompromisu? Neobráti sa ich etický idealizmus proti ich zámerom? Budú schopní vytvoriť fungujúce hospodárstvo a demokratický štát, v ktorom hriešnici i svätci budú mať rovnaké práva? Dokážu vzbudiť rešpekt k právu, ktoré nie vždy bude odrazom ich etických ideálov?

Kresťanstvo dvoch častí Európy prešlo dvoma rozličnými dejinami. Napriek tomu ostalo kresťanstvom. Dnes chce Západ lepšie pochopiť skúsenosti Východu a Východ ich chce primerane vysloviť. V tejto situácii je jasné jedno: Kým ľudia začnú o sebe a k sebe hovoriť, treba, aby sa vedeli navzájom počúvať.