Obnova z periférie

Metzov teologický odkaz

Druhého decembra 2019 zomrel teológ Johann Baptist Metz. Patril k najväčším osobnostiam katolíckej teológie za ostatné storočie. Mal som to šťastie počúvať ho pár rokov naživo na univerzite vo Viedni. Ešte predtým som si zakúpil Metzovu knihu, o ktorej nemeckí kolegovia hovorili ako o „Metz-Bibel“. Kniha bola preložená aj do slovenčiny a v roku 2007 vyšla pod názvom: „Viera v dejinách a spoločnosti.“ V úvode ku prekladu som napísal: „Metz odmieta teológiu ako nepolitické myslenie, ktoré sa vyhýba bolestným skúsenostiam dejín, myslenie, ktoré by bolo povznesené nad realitu sveta a konkrétnych ľudí tak, žeby sa snažilo všetko z tejto pozície vysvetliť, ale málokomu by v jeho realite dokázalo pomôcť.“

Politické náboženské myslenie si v slovenskom kontexte mnohí zamieňajú za stranícko-politizujúce. Kto sa napokon na Slovensku obťažuje čítať teológa, ktorý sa už pred desaťročiami pýtal na miznúce predpoklady demokratickej politiky, ktorý o Južnej Amerike napísal, že v Andách padajú slzy ako dážď, a najmä sa opakovane pýtal, ako sa dá ešte po holokauste veriť v Boha a modliť sa. Metz stál dôsledne na strane moderny v jej záujme o racionalitu, ale vždy kládol otázku, o akú racionalitu musí ísť, aby sme nevideli iba víťazov, ale aj obete dejín. Metz takto významne prispel k odhaleniu poznania, ktoré sa dlho darilo v našom kresťanstve utajiť: Že Boh Biblie a kresťanov nie je na strane úspešných a bohatých, ale plačúcich a chudobných.

Dôrazom na „nové“ čítanie Biblie Metz významne ovplyvnil množstvo teológov i obyčajných kresťanov. Asi najviac tých z Latinskej Ameriky, ktorí sa začali pýtať: Ako sa dá ohlasovať spása a oslobodenie, ak sa to neprejaví aj v konkrétnom oslobodení uprostred dejín a spoločnosti? Nové čítanie Biblie viedlo k politickej zmene, stávalo sa kritickým voči moci, spochybňovalo spoločenské i cirkevné status quo. Zoči-voči oligarchickým štruktúram a vojenským diktatúram, ktoré vládli vo väčšej časti Latinskej Ameriky, začalo sa hľadať riešenie. Niektorí ho videli v príklade socialistickej Kuby, iní ho hľadali pomocou obnoveného kresťanstva.

Obete latinskoamerickej cirkvi

Po roku 1990 bolo na Slovensku všetko, čo sa snažilo byť sociálne a solidárne, podceňované a odmietané ako ľavicovo-naivné a nereálne. Hrdo sme sa hlásili k niektorým našim kresťanom, ktorí priniesli obete v odpore voči komunistickému režimu, ale omnoho početnejšie obete kresťanov, ktorí zvlášť v Latinskej Amerike zahynuli v zápase s nenásytným kapitalizmom, sme nevideli. Práve v novembrových dňoch roku 1989, keď sme sa začali tešiť na slobodu, boli v San Salvadore zavraždení šiesti jezuiti, univerzitní profesori, a ich spolupracovníci, lebo nezostali pri akademickej teológii, ale zastávali sa bezprávnych a chudobných. Niekoľko rokov predtým bol priamo pri oltári zavraždený san salvadorský arcibiskup Oscar Romero. Podobné tragédie sa odohrali aj v ďalších krajinách. Niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi upodozrievali tieto obete z prehnanej politickej angažovanosti a varovali pred pokušením komunizmu. Zlým duchom Latinskej Ameriky však nebol komunizmus, ale kapitalizmus koloniálneho typu.

V krajinách Latinskej Ameriky má už päť storočí mimoriadne silnú pozíciu katolícka cirkev. Obraz, ktorý tu cirkev ponúkala, však nebol jednoznačný. Na jednej strane to bolo kresťanstvo znázornené mužom v sutane, ktorý má v rukách Bibliu a kríž, a jeho sprevádzajúcim vojakom, ktorý má v ruke mušketu a meč. Indián si mohol vybrať medzi Bibliou a krížom, ktoré nechápal, a puškou a mečom, ktorých sa desil. Na druhej strane malo kresťanstvo Latinskej Ameriky podobu kňazov a misionárov, ktorí boli odporcami otrokárov, ktorí sa zmiešali s miestnymi ľuďmi, s potomkami Španielov, Indiánov a Afrikáncov, a obetavo pracovali v misijných staniciach rozosiatych po celom kontinente. Táto podoba kresťanstva je podceňovaná, ale aj vzdorujúca, chudobná, ale aj solidárna. Už od začiatku 16. storočia sú známe vystúpenia katolíckych misionárov z krajín Latinskej Ameriky na univerzitách a kráľovských dvoroch v Európe, kde po otrasných skúsenostiach z „Nového sveta“ presadzovali ľudské práva pôvodných obyvateľov Ameriky.

Prednosť chudobných a teológia oslobodenia

Súčasná podoba katolíckeho kresťanstva, ktoré bolo po stáročia v Latinskej Amerike úplne dominantné, sa začala formovať koncom 60. rokov minulého storočia. Miestnu cirkev v tom období reprezentovali biskupi, ktorí sa vrátili z II. vatikánskeho koncilu a za svoju prednostnú voľbu prijali starosť o chudobných. Pri obrovskom nedostatku kňazov sa rozhodli skoncovať s opatrovateľskou pastoráciou, ktorá sa obmedzovala na občasné návštevy kňazov vo farnostiach (2-3 razy ročne). Tie mali zväčša podobu stretnutia na haciende niektorého latifundistu, kde sa odslúžila omša, ľudia sa vyspovedali, pokrstili sa im deti a manželia sa zosobášili. Ľudia sa potom rozišli domov, kde boli ponechaní sami na seba, na svoje ľudové pobožnosti a ťažké sociálne podmienky.

Latinskoamerickí biskupi začali po II. vatikánskom koncile viesť ľudí k tomu, aby prevzali zodpovednosť za svoje obce a farnosti, čo v praxi znamenalo, že roľníci a robotníci, matky a otcovia rodín, sa začali formovať aj na náboženských, sociálnych i politických lídrov svojich spoločenstiev. Týmto spoločenstvám sa začalo hovoriť bázové alebo základné obce. Farnosti v pralesoch a farnosti na chudobných predmestiach veľkomiest sa začali stávať miestami, kde sa ľudia učili chápať slová Biblie ako slová oslobodenia pre ich konkrétny život, kde sa otcovia a matky rodín sami začali stávať kazateľmi a kazateľkami, sociálnymi pracovníkmi, odborovými predákmi i politickými zástupcami svojich komunít. Tieto obce kňazi naďalej navštevovali len párkrát ročne, ale nešlo už len o pasívne prijímanie sviatostí. Kňazi a miestni ľudia začali byť partnermi a spolupracovníkmi. Všetok tento pohyb podnecovala a sprevádzala teologická reflexia, ktorá dostala vzletný názov: teológia oslobodenia.

Táto teológia si čoskoro získala veľký ohlas, ale v určitých kruhoch vyvolala aj značný odpor. V 70. a 80. rokoch minulého storočia vládli vo väčšine krajín Latinskej Ameriky vojenské režimy alebo krajne pravicové vlády v službách oligarchov. Viaceré krajiny upadli do občianskych vojen. Na strane odporu boli ľudia inšpirovaní Castrovou Kubou, čiastočne ovplyvnení ideami marxizmu, ale omnoho viac sa predstaviteľmi odporu stali ľudia z cirkevných bázových obcí. Viacerí z nich za to zaplatili svojím životom. Ich zápas o ľudské a občianske práva si nemožno predstavovať na európsky stranícky spôsob. Ak sa zástupcovia cirkvi zastávajú práv indiánskych národov, ak bránia donebavolajúcemu nivočeniu prírody, ak sa stavajú proti ekonomickým projektom, ktoré sú zamerané na rýchly zisk a vyťaženie zdrojov bez ohľadu na následky, nejde o stranícku politiku. Už vôbec nejde o nejaký naivný ekologický či etnologický aktivizmus. Ide o poznanie, že nie je možné ohlasovať biblickú vieru vo svet ako Božie stvorenie a nie je možné hlásať kresťanskú vieru v Ježišovo evanjelium pre chudobných, ak sa kresťanská cirkev bude prizerať ničeniu prírodného sveta a mlčať k politicko-ekonomickým systémom, ktoré to produkujú, a ak nebude chrániť bezbranných ľudí pred zotročovateľmi a násilníkmi.

Viacerí z ochrancov ľudských práv a odporcov vykorisťovania nenašli v uplynulých desaťročiach oporu ani vo vlastnej cirkvi. Biskupi podporujúci teológiu oslobodenia boli vymieňaní za tvrdých konzervatívcov, teológovia a kresťania z bázových obcí boli osočovaní, že podliehajú vplyvu ateistického marxizmu a odobrujú násilný odboj. Tieto osočovania šírili predstavitelia mocenských a finančných kruhov, ktorí sa pred cirkvou radi chválili svojím konzervativizmom v intímno-etických otázkach, ale nemali zábrany podporovať a kryť tie najbrutálnejšie postupy pri obhajobe vlastných záujmov. Takto sa na istý čas podarilo oslabiť pôsobenie kresťanov, ktorí sa angažovali za chudobných a v ekologických aktivitách, ale ich dielo sa nepodarilo zničiť.

Nástupom Jorge Bergoglia do vedenia cirkvi v Ríme zmenil sa prístup k teológii oslobodenia a cirkevným bázovým obciam. Pápež František nespomína priamo teológiu oslobodenia, radšej hovorí o teológii puebla – ľudu. Táto forma teológie sa považuje za jeden z prúdov teológie oslobodenia, ktorý sa rozvinul v špecifických podmienkach Argentíny a vyznačuje sa osobitným vnímaním reality ľudí a ich kultúry. Carlos M. Galli, profesor teologickej fakulty na Katolíckej univerzite v Buenos Aires a blízky spolupracovník pápeža Františka, hovorí, že teológia ľudu je samozrejme jedna z foriem teológie oslobodenia, pričom pre všetky smery tejto teológie platí, že prioritou je opcia pre chudobných. Pozornosť voči realite a kultúre ľudu pomáha pomenovať problémy a vnímať výzvy, na ktoré má cirkev odpovedať, ak chce byť vernou evanjeliu, ak chce rozpoznať Krista v tvári chudobných, ktorí čakajú na svoje celostné oslobodenie.

Amazonská synoda

V ostatných rokoch sa vo vedení katolíckej cirkvi dostala do pozornosti najohrozenejšia oblasť, ktorou je región Amazónie. V zmysle uvažovania pápeža Františka, že pozornosť treba zamerať na perifériu a že práve z podceňovanej periférie možno očakávať obnovu, pripravilo sa rokovanie biskupskej synody, ktorá sa venovala výlučne amazonskej oblasti. Táto oblasť okrem Brazílie zasahuje do ďalších ôsmich krajín a nachádza sa v nej asi tretina pralesov zeme. Je to vlasť stoviek kultúrne veľmi rozmanitých pôvodných národov. Celá oblasť trpí príšerným drancovaním zdrojov s nedozernými dopadmi na globálne klimatické podmienky, pričom pokračuje vyháňanie a vraždenie pôvodného obyvateľstva. Z hľadiska potrieb cirkvi je v Amazónii mimoriadny nedostatok kňazov.

Rokovanie synody sa v októbri tohto roku uskutočnilo v Ríme pod titulom: „Nové cesty pre cirkev a celostnú ekológiu.“ Na programe boli tri tematické okruhy: 1. Sociálna a ekologická problematika. 2. Ocenenie kultúry pôvodného obyvateľstva. 3. Nové modely služieb v cirkvi.

Na záver rokovania bol odhlasovaný dokument, na základe ktorého má do konca roka napísať text pápež František. Možno očakávať, že v texte sa odzrkadlí nielen rokovanie samotnej synody, ale aj názory a prosby temer 100 tisíc ľudí z Amazónie, ktorí sa zúčastnili na prípravnej fáze synody. Opakovane vyjadrovali túžbu, aby sa cirkev chápala ako spojenec všetkých skupín obyvateľstva amazonskej oblasti. Ekologické zrútenie Amazónie by malo strašné následky pre celosvetovú klímu a ľudí na celej planéte. Účinné pôsobenie cirkvi v tejto oblasti je závislé od zapojenia tisícov mužov a žien, ktorí síce nie sú kňazmi ani rehoľníkmi, ale už dnes sú zodpovednými osobami vo svojich obciach a farnostiach. Biskupi si výslovne želali, aby títo ich spolupracovníci dostali primeraný mandát na svoju činnosť a mohli spolurozhodovať o záležitostiach v cirkvi.

Určitý obraz o tom, k čomu by mohol smerovať vývoj, ukazuje situácia v indiánskej obci Sarayaku v Ekvádore, odkiaľ pochádza Patricia Gualinga, jedna z poradkýň biskupov a pápeža Františka. Asi 20 rokov trval boj s predstaviteľmi vlády a ropných koncernov, ktoré chceli otvoriť ťažbu v ich oblasti. „Blahobyt z ropy je len dočasný“, hovorí Patricia. „My však žijeme z dažďového pralesa, ktorý by bol ťažbou zničený.“ Zároveň sa ľudia zo Sarayaku nebránia kontaktu so svetom. Do obce majú zriadenú leteckú linku, ktorou deti a mladí chodia do školy. Elektrický prúd majú zo solárnych panelov a majú aj prístup na internet. O všetkých dôležitých veciach rozhodujú konsenzom. Za veľmi dôležité považujú udržanie zmyslu pre komunitu. „Spôsob, akým nás cirkev vidí, sa mení“, hovorí Patricia. „Už nie sme viac divosi, ktorí musia byť evanjelizovaní, ošatení a poučovaní, namiesto toho má svet prijať aj múdrosť indiánskych národov.“

Naša periféria

Na začiatku demokratizačnej obnovy na Slovensku, keď sa ukázalo, že nejde len o povalenie komunistickej totality, ale o návrat kapitalizmu, položil ktosi otázku: Ideme budovať kapitalizmus západoeurópskeho sociálne-trhového typu alebo oligarchický kapitalizmus na latinskoamerický spôsob? Kam sa dospelo, je odpoveď po 30 rokoch viac-menej jasná. Jasné by mohlo byť azda aj poučenie z amazonskej periférie: vnímanie reality, posilňovanie solidarity, spojenectvo (nielen cirkvi) s periférnymi a chudobnými.