Načo nám bola revolúcia?

• Môže byť kresťanstvo transformačnou silou spoločnosti?
• Ako je kresťanstvo reprezentované cirkvou?
• Je kresťanstvo a cirkev v súčasnosti v lepšom stave ako pred revolúciou?

Pre zodpovedanie vyššie uvedených otázok si musíme (každý osobne) najprv položiť otázku: Čo je pre nás kresťanstvo a viera? Toto je základná otázka – je to naše bytostné a život formujúce nastavenie alebo je to niečo, čo vykazuje isté formálne znaky vonkajšej prezentácie a vnútorného citového sebauspokojenia? Je pre nás slobodou, radosťou a výzvou na „premieňanie sveta duchovne, kultúrne a politicky“?

Kresťanské svedectvo vtedy

Za socializmu bolo prihlásenie sa ku kresťanstvu (napr. aj chodením do kostola) riskantné. Bolo treba mať istú dávku odvahy, osobnej integrity a presvedčenia o zmysle svojich postojov a konania. Človek musel byť pripravený aj na posmech alebo v horšom prípade aj na perzekúciu. Pripravovali sme sa na svedectvo, museli sme to veriť sami pred sebou, aby sme vedeli svedčiť aj pred druhými. Boli sme pod drobnohľadom okolia, boli sme ostro sledovaní nielen ŠTB, ale aj čisto „ľudsky“ – či vydávame ozajstné evanjeliové svedectvo o radostnej správe.

Ako sme sa na to pripravovali? Ako sme do tohto postoja dorastali? Ak si dobre spomínam, ak niekto chcel, tak si našiel „cestičku“ k tajnej cirkvi. Všetci sme to vedeli, že to cirkevne oficiálne je istým spôsobom falošné a politicky zaťažené. Oficiálna cirkev z časti „kolaborovala“ so systémom, čiže nám bolo jasné, že to pravé a nefalšované musíme hľadať v inej štruktúre. Systém tajných stretiek, duchovných cvičení, bohoslužieb, ale aj zakázanej literatúry, pesničiek, výletov a lyžovačiek.., prinášal možnosti pre prehlbovanie a duchovný rast. Nemuselo sa bazírovať na formálnych znakoch, rituáloch či oblečeniach, lebo by to zbytočne ohrozovalo účastníkov pri náhodnom odhalení. Išlo o podstatu. A ako vedľajší efekt vznikali priateľstvá, komunity, ale aj manželstvá a spoločenstvá, ktoré si vedeli aj materiálne pomáhať.

Okrem tohto náboženského aspektu môžem smelo priznať, že mňa, ale aj mojich ďalších kamarátov, formovalo toto prostredie aj kultúrne, filozoficky a spoločensky. Napríklad cez Ferka Mikloška som sa dostal do umeleckých výtvarníckych kruhov, kde som spoznával alternatívne umenie, kde vďaka Lacovi Čarnému som mohol nezávisle „doštudovať“ maľbu, dejiny umenia a navštíviť mnohé ateliéry významných výtvarníkov. Alebo vďaka „kostolnej“ hudobnej kapele som sa dostal do domu Hansiho Albrechta na Kapitulskej, na jeho povestné „koncerty“ starej hudby a umenia. A takýchto prípadov bolo neskutočne veľa. Všetky boli bez nároku na vstupné či honorár, boli preto, lebo sme vedeli, že toto je dôležité a pravdivé, že si musíme pomáhať, a že toto je šanca na „premieňanie sveta duchovne, kultúrne a politicky“.

Čiže odpoviem na prvé dve tézy: Žili sme túto skutočnosť a verili sme, že kresťanstvo môže byť transformačnou silou spoločnosti. A vedeli sme, že kresťanstvo nemusí byť reprezentované oficiálnou cirkvou. Cirkvou sme boli my! A mali sme nádej...

Kresťanské svedectvo dnes

Dnes je prihlásenie sa ku kresťanstvu a chodenie do kostola opäť riskantné, ale iným spôsobom. Dnes môže náboženstvo a viera veľmi ľahko skĺznuť do formálnych znakov, môže byť len krútením sa okolo samého seba a hromadením činností, ktoré majú navonok náboženskú podobu. Požičiam si termín „náboženský materializmus“ (KM). Dnes by malo byť opäť prihlásenie sa ku kresťanstvu prejavom osobnej integrity. Nemôže to byť hromadenie náboženských (niekedy až mytologických) činností, ktorými si upokojujeme svedomie, ktoré nám dávajú istotu spásy, nedajbože vytvárajú predstavu, že si „udobrujeme“ pána Boha za naše hriechy. Ako kresťania predsa nemôžeme žiť svoju vieru len navonok a v tom, že sa spolu vidíme v kostole. Opäť musíme byť pripravení na svedectvo, ale nie na to formálne, ale skutočné. Nikto dnes nepotrebuje počúvať pekné reči o zázrakoch, večnom živote a spáse. A už vôbec nie o tom, kto a kedy môže ísť na prijímanie, kto a čím hreší a čo a kedy má či musí robiť. To je skôr na smiech a pohoršenie. To iste neprináša „radostnú zvesť“ a nádej. Dnes môže byť to oficiálne náboženstvo opäť falošné v tom, že zavádza a presviedča ľudí, že to bude ako v rozprávke, že stačia isté modlitby, prvé piatky, ružence a omše. Musíme byť otvorení pre nové formy praktizovania náboženstva, musíme zaujať našou odvahou a atraktivitou. Vieru musíme mať sami za seba, musíme svedčiť každodenným životom, musíme sa zaujímať jeden o druhého, udržať si svoje rodiny a angažovať sa za spravodlivý svet.

Dostávam sa k tretej téze – je kresťanstvo a cirkev v súčasnosti v lepšom stave ako pred revolúciou? Myslím, že ani nie. Áno, isté formálne znaky sú lepšie, teda máme všetkých biskupov, náboženstvo na školách, dostatok kostolov a iné. Ale, ako sa zdá, diskusia sa sploštila na mravné princípy časti katolíckej náuky, na témy proti homosexuálom, proti potratom a strašenie liberalizmom či dženderom.