Načo nám bola revolúcia?

Aktéri revolúcie

Študentský pochod ulicami Bratislavy 16. novembra 1989 a ulicami Prahy 17. novembra 1989 volajúc po demokracii a slobode môžeme vnímať v širších súvislostiach. Univerzitní študenti vo veku 18-22 rokov sa necítili viazaní písanými a nepísanými pravidlami normalizačného režimu a nemali strach pred represiami režimu ako ich rodičia.  Študentské protesty a vzopnutia sme mohli vidieť viackrát v modernej histórii: V roku 1939 proti nacistom s obeťou Jána Opletala a stoviek ďalších študentov a v roku 1968 s protestnými štrajkami a hladovkami študentov Univerzity Komenského proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Spomíname aj na krvavé potlačenie študentských protestov čínskou komunistickou armádou na Námestí nebeského mieru v Pekingu. Spomíname na odvážne nikým nepovolené študentské zhromaždenie 16. novembra na Mierovom námestí a následným pochodom bratislavskými ulicami v samotnom prológu Nežnej revolúcie. Študenti Univerzity Komenského a ďalších vysokých a stredných škôl prevolávali heslá o slobode a jednote. Netušiac, ako dopadne pochod a čo sa stane na druhý deň 17. novembra v Prahe.

Rozbuškou pádu Berlínskeho múru bola tlačová konferencia východonemeckých komunistov 9. novembra 1989. Rozbuškou pádu normalizačného režimu v Československu sa stalo brutálne potlačenie pokojného sprievodu na Národní třídě 17. novembra. Rozhorčenie z brutality policajnej moci umocnenej správou o smrti študenta na Medzinárodný deň študentstva sa zo dňa na deň prejavilo vo vyhlásení štrajkov na českých a slovenských vysokých školách a rušením divadelných predstavení. Študenti, umelci, aktivisti z radov ochranárov patrili k prvým vzdorom voči režimu. Študentské hnutie, Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu by nedokázali presadiť zmeny vo federácii bez masívnej občianskej podpory v uliciach československých miest. Komunistické kádre, ktoré chceli fingovanou smrťou študenta podnietiť zmeny vo vedení normalizačného vedenia, vyšli naprázdno. Občiansky odpor viedol k pádu režimu, ktorá svoju legitimitu opieral o sovietske tanky.

Napriek absencii politologického vzdelania, znalostiam o moderných politických ideológiách a komunikáciách, mladá generácia zďaleka nebola bez vedomostí. Informácie z českého a slovenského vysielania BBC z Londýna, Hlasu Ameriky z Washingtonu, Slobodnej Európy z Mníchova, zvlášť po ukončení jej rušenia, patrili k pravidelným témam študentských debát. Čítanie domácich samizdatov a pašovanej zahraničnej literatúry umožňovalo získanie pravdivých vedomostí o situácii v krajine a prístup k dielam zakázaných spisovateľov.

Dôležitý tmel predstavovala účasť na stretnutiach tajnej cirkvi, ktoré boli na každej fakulte a internáte. Kresťanstvo a cirkvi vzbudzovali sympatie ako prenasledované hnutia a boli vnímané nielen vo svojej vieroučnej podstate, ale aj ako opozičná sila proti normalizačnému režimu. Musím však zdôrazniť, že sme mali skúsenosť s prenasledovaným kresťanstvom, ktoré bolo otvorené a milostivé, oslobodené od akýchkoľvek znakov ľudáckeho nacionalizmu, antisemitizmu a formalistického dogmatizmu. Nezabúdame, že protesty vo Východnom Nemecku vyšli z prostredia evanjelickej cirkvi, nezabúdame na masový ohlas púti v československej federácii, obzvlášť púte na Velehrade v roku 1985 na pamiatku sv. Metoda, na kanonizáciu Anežky Českej či sily a vplyvu cirkvi v Poľsku a autority pápeža Jána Pavla II.

Jednu z kľúčových rolí, ak nie najdôležitejšiu, zohralo ochranárske hnutie, ktoré združovalo aktivistov v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. Zďaleka nešlo iba o záchranu historických štruktúr krajiny, senníkov a salašov, kláštora v Marianke či o upozorňovanie na hrozbu zbúrania domu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Publikácie ako Bratislava nahlas, štúdie o devastovaní lužných lesov pri stavbe priehrady v Gabčíkove či likvidácia historických cintorínov združovali aktivistov, ktorí sa v kľúčových hviezdnych chvíľach krajiny postavili na čelo zmien.  

Ciele revolúcie

Áno, nenavštevovali sme zahraničné školy v Oxforde a Cambridgi a nemali sme vzdelanie, aké vtedy získavali maďarskí a poľskí študenti. No v požiadavkách, ktoré boli prečítané v pondelok 20. novembra vo vestibule Univerzity Komenského, študenti Filozofickej fakulty požadovali odsúdenie brutálneho policajného zásahu na pražskej Národní třídě, vytvorenie nezávislej komisie na prešetrenie zásahu, odstúpenie predstaviteľov zodpovedných za krízu (nielen v súvislosti zo zásahom), ale za krízu v spoločnosti. V utorok 21. novembra pribudla požiadavka na otvorenie spoločenského dialógu, na slobodné voľby a politickú pluralitu v spoločnosti. Štrajkujúci študenti si vytvorili celoslovenské koordinačné centrum a dobrovoľne súhlasili so spojenectvom s Verejnosťou proti násiliu. Mnohí študentskí aktivisti pomáhali pri vzniku Kresťanskodemokratického hnutia. Nikto z nás nemal ambície a ani politologické vedomosti založiť politickú stranu na vzdore zo študentského štrajku. Paradoxne, vďaka tomu, že sme nešli cestou založenia politickej strany, máme dodnes dobré vzťahy medzi sebou a spája nás jedinečný zážitok, že sme akoukoľvek malou mierou, ale predsa len prispeli k pádu normalizačného režimu.

Študentských aktivistov spájalo vedomie o civilizačnom mieste Československa v kultúrnej Európe, s cieľom znovuzjednotenia so západnou Európou. Veľmi pekne to vyjadruje heslo Ahoj, Európa, heslo pochodu na Deň ľudských práv 10. decembra 1989 cez železnú oponu, s cieľom pozrieť sa na Devín a Dunaj zo slobodnej rakúskej strany. Dôležitosť pochodu z Bratislavy do Hainburgu a k Dunaju je umocnený tým, že v Bratislave sme žili desaťročia pri nacistickej a komunistickej železnej opone s hranicami dvoch štátov na rozdiel napríklad od skúseností obyvateľov Prahy.

Kontext revolúcie

Pozerajúc sa späť na annus mirabilis je fascinujúce sledovať pokojný priebeh revolúcie a predávania moci na rozdiel od udalostí v Rumunsku či dezintegrácie samotného Sovietskeho zväzu. S absenciou skúseností a vzdelania sa improvizovalo doslova za pochodu, tiež boli chyby politických elít: skrátené volebné obdobie na dva roky, odmietnutie dôležitej časti lídrov VPN kandidovať v slobodných voľbách v roku 1990, obavy z poklesu preferencií VPN a z víťazstva KDH, čo dospelo až do rozhodnutia umiestniť na kandidátku VPN bývalých predstaviteľov normalizačnej moci. Rozdelenie federácie bez možnosti vyjadrenia sa jej obyvateľov tiež nepatrí k svetlým častiam úspešného príbehu. Čakal nás neľahký zápas o demokraciu a právny štát v 90. rokoch na Slovensku.

Annus mirabilis nie je iba samotný rok 1989, ale mirabilis je aj cesta obyvateľov Slovenska do západných politických, ekonomických a obranných štruktúr. Úspešný príbeh je spojený s účasťou a výsledkami volieb v roku 1998, vytvorením proeurópskej širokej koalície, úspešnou integráciou krajiny do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, prijatím Schengenskej zóny voľného pohybu i spoločnej európskej meny. Americký politológ Tymothy Snyder poznamenal, že bez Európskej únie by vznikli v strednej Európe malé čiastočky, nové formy imperiálneho štýlu, ktoré by sa stali ľahkou korisťou štátu, ktorý stavia na základoch sovietskeho a cárskeho impéria. K nášmu mirabilis príbehu patrí aj to, ako sme sa aj vďaka členstvu v Eurozóne vyrovnali s vážnou ekonomickou krízou v roku 2008. Spomenúť treba aj rok 2015, spoločenskú hystériu z utečencov najmä zo Sýrie, putujúcimi z juhu na západ Európy, nesolidárnosť s princípmi rozdeľovania žiadateľov o azyl v Európskej únii, hoci paradoxne v 90. rokoch prechádzali Slovenskom tisíce utečencov z krajín bývalej Juhoslávie. Mirabilis v príbehu Slovenska je nepochybne vo vzopnutí sa spoločnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnierovej na čele s mladými ľuďmi.

Máme však na viac. Spomeniem rast životnej úrovni, no stále nedostatočnú cenu práce a nízkych dôchodkov, rúbanie lesov a ničenia riek a hrozivé poznanie o vplyve mafie a oligarchie na chod štátu.

Výsledky revolúcie

Dnešný názov stretnutia je provokatívny. Načo nám bola revolúcia? Odpoveď by mohla byť v potrebe základných ľudských práv a slobôd. Odpoveď vedie cez kultivovanie občianskej spoločnosti. Alexis de Tocqueville pozoroval na svojich cestách v 19. storočí obyvateľov vtedy mladých Spojených štátov s participatívnou demokraciou od najmenšej obce až po štát, so vzdelanými občanmi poznajúcimi svoje práva, ktoré si vymáhali na moci. Odpoveďou je Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1948. Odpoveďou je čl.1 Lisabonskej zmluvy o Európskej únii: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnom štáte a rešpektovaní ľudských práv, vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi“.

Dnes k tomu patrí aj dôraz na životné prostredie, zápas proti globálnemu otepľovaniu a zmene klímy. Revolúcia nám bola aj na to, aby sme sa ako plnoprávny člen Európskej únie mohli podieľať na prioritách Európskej komisie znížiť emisie skleníkových plynov v Európe najmenej o 50% do roku 2030 a následne do roku 2050 premeniť Európu na celkom prvý uhlíkovo neutrálny kontinent na svete. Revolučná zmena z roku 1989 nám umožňuje spolu so stále 27 krajinami EÚ hľadať odpoveď na otázku: Čo je európsky spôsob života? Zahŕňa vydobyté ľudské práva a slobody, slobodu veriť či nevyznávať vieru, inklúziu, tradície a príležitosti. Európa je umenie dialógu a kompromisu. Zúčastňujme sa naďalej tohto dialógu. Spolupráca, dôvera, spolunáležitosť, sme zjednotení v rozmanitosti. Neprestávajme v tomto dialógu, a to bez ohľadu na náš pôvod, národnosť a vieru.