Čiernobiele videnie sveta

Dánsky spisovateľ Peter Hoeg v zbierke Príbehy jednej noci v poviedke Cesta do temného srdca konštatuje: „Ten sen som zdieľal s celým svetom. Bol to sen o veľkej jednoduchosti“. V závere poviedky naznačuje, ako snívanie môže dopadnúť: „Dnes v noci sme zablúdili práve my, Európania. Všetci sme opustili vlasť“. Odišli sme od svojej podstaty.

Po roku 1990 sa nám zdalo, že spoločnosť funguje pomerne jednoducho. Uverili sme snom o ovplyvňovaní moci, ľahkosti bytia či o bezproblémových mechanizmoch demokracie. Vytvorili sme si racionálny konštrukt i politické strany podľa svojich predstáv. Podľahli sme presvedčeniu, že dobrých a spravodlivých je väčšina, ktorá môže rýchlo nastaviť dobre fungujúci systém. Veď predsa vieme, čo je dobré a čo je zlé. Opúšťajúc totalitu sme z čiernobieleho videnia sveta nenápadne vstúpili na opačnú, no opäť jedinú cestu. Cestu blahobytu a úspechu. Cestu slobody a demokracie poháňanej voľným trhom. Postupne sa vytratili alternatívy i napätia, vízie i korekcie ilúzií. Podriadili sme sa nevyhnutnému chodu pragmatizmu. Stupeň zotročenia zvýrazňuje neschopnosť predstaviť si inú alternatívu, ako je tá dnešná, rámcovaná zo všetkých strán ziskom. Po ceste sme stratili orientáciu, dôveru i citlivosť na ľudskosť.

Na stratu kontinuity a hľadania zmyslu upozornil už Francis Fukuyama v knihe Koniec dejín a posledný človek. Naznačil, že nami považované konečné víťazstvo liberálnej demokracie môže znamenať aj stratu fundamentov, na ktoré sa odvolávame. Uprednostňovanie stupňujúcich, často umelo vyvolávaných individuálnych túžob, bez rešpektovania podstaty ľudskej existencie a vedomia nevyhnutnosti spoločenských väzieb a dohôd, vedie opačným smerom ako pôvodný európsky príbeh. Ten je príbehom polis, príbehom vystúpenia zo záujmu len o súkromné záležitosti, príbehom napätia spoločenstva a ducha, ktoré prekračuje i potvrdzuje život jednotlivca. Život je tak viac ako vyvolaná túžba či utopická predstava o ňom.

Prirodzená túžba rozlišovať

V praktickom svete máme prirodzenú tendenciu spoznať, čo je dobré a čo je zlé. Boli sme k tomu vychovávaní a vychovávame k tomu i svoje deti. Čím viac kráčame životom, čím viac sa pohybujeme v rôznych horizontoch zmyslu a porozumenia, tým viac si uvedomujeme, že kategórie samé o sebe sú nedostatočné. Potrebujeme rozumieť ich hĺbke a kontextu. Preto sme v našej tradícii vkladali reč o dobre a zle do konkrétnych príbehov z reálneho života. Princíp rozprávania či písania bol založený na predpoklade dohody, kontinuity a ochoty počúvať. Tak sa vytvárali možnosti prekrývania doterajšej skúsenosti s dôverou vo vzájomné porozumenie a uznanie. Predpokladom bolo žité spoločenstvo. Na tomto základe, v nadväznosti na grécku polis, vznikla idea demokracie. Princíp polis a demokracie nebol primárne iba o zabezpečení biologických potrieb, ale išlo o pretrvávanie života v spoločnosti, o vytvorenie možností na akceptáciu jednotlivca, realizáciu jeho myslenia, tvorivosti i rozprávania. Tým vytvárala polis priestor, kde sa mohli uchovávať hodnoty, hrdinstvo i zmysel existencie napriek konečnosti jednotlivca. Aj preto princíp demokracie a s ňou spojenej slobody nemôže stáť primárne iba na forme či trhu.

Ak sa demokracia zredukuje len na uprednostňovanie ekonomického rastu, ktorým je spoločnosť čoraz viac ovplyvňovaná namiesto pôvodných väzieb, akými sú solidarita, výchova či spravodlivosť, potom sa pôvodne zamýšľaná rovnosť príležitostí presúva do rúk tých, ktorí majú viac. K nim sa postupne presúva i všetka moc. Ak trh ovplyvňujú tí, ktorí majú peniaze a sami rozhodujú o tom, koho na trh vpustia, potom zostáva zo slobody len zdanie, ktoré síce umožňuje robiť isté rozhodnutia, ale celková šírka rozhodovania závisí od množstva financií. Výsledkom neobjektívne nastaveného otvoreného trhu je tak situácia, kde necelé dve percentá obyvateľov vlastnia 90 % všetkého bohatstva a ekologické hodiny sveta už dávno prekročili polnoc. Nehovoriac o nekrytom obežive a kvalite života. Takéto prostredie prináša mnohým ľuďom namiesto spoločenského uznania pocit rezignácie. Jednotlivci sklamaní systémom hľadajú cestu ako systém i spoločenstvo obísť.

Európsky príbeh bol pôvodne príbehom polis, ktorý rešpektoval jednotlivca v kontexte toho, čo obstálo v čase, čo tvorilo zmysluplný príbeh, ktorý sa nekončil jeho smrťou. Premietlo sa to do kontinuity myslenia, v ktorom prežité skúsenosti, rozum a poznanie korigovali iracionálne prvky. V tomto kontexte znamenalo pokračovanie života a vytváranie predpokladov pre jeho odovzdávanie viac než krátkodobé individuálne túžby či ciele.

Strata trpezlivosti

Problém v presýtenej informačnej dobe, ktorej tempo a rozvoj posúvajú trh a reklama, tkvie v strate toho, čo presahuje a prekračuje individuálny horizont. Naše rozhodnutia, hnané túžbou mať, nedokážu a niekedy ani nechcú vnímať širší kontext života. Ťažšiu cestu hľadania dorozumenia, trpezlivosti a rešpektu k okoliu vystriedali rýchle tečúce ponuky tovarov i názorov. Zvažovanie vystriedal reflex.

Trpezlivosť na ceste individuálnej, ale i spoločenskej je v dobe dostupnosti takmer všetkého oslabená na najmenšiu možnú mieru, pretože sme atakovaní obrazmi, ponukami i sprostredkovanou nespravodlivosťou neustále a online. Možnosť ihneď siahnuť po obraze,  výsledku, kategorizácii dobrých a zlých je oveľa atraktívnejšia ako namáhavé hľadanie kontextov a zvažovanie priorít alebo ako čas venovaný osobným stretnutiam. Nedočkavosť sa stala našou prirodzenosťou, ale aj najväčším nebezpečenstvom demokracie. Už nie sme veľmi ochotní čakať ani do najbližších volieb, ak sme náhodou nevyhrali my. V netrpezlivosti nečakáme na dozretie podhubia spoluzodpovednosti a náš pokrivený model demokracie sa v mene nej, bez výčitiek svedomia, snažíme naočkovať aj tam, kde ľudia žijú úplne iný príbeh.

Popri zabezpečení základných potrieb človek túži po akceptácii a uznaní v rámci danej spoločnosti. Pôvodná polis vytvárala na to predpoklady. Na primárnej úrovni to bolo zabezpečenie rodiny, ktorá bola aj zdrojom obnovovania možností slobody, zázraku nevyspytateľného, ktorý prichádzal na svet zrodom každého nového človeka. Preto bol tento priestor zrodu chránený, podobne ako bol chránený aj jeho predpoklad – súkromie jednotlivca. Na úrovni verejnej, vďaka akceptovaným rolám v spoločenskom živote, vystupoval človek z priestoru zabezpečeného súkromia do priestoru verejného. Po prvotnej akceptácii a prijatí v rodine sa vytváral priestor pre širšie uznanie jednotlivca na základe jeho schopností konať v prospech spoločnosti. Svoje uznanie a priestor prijatia tak v ideálnom prípade mali matka, otec, učiteľ, lekár či sudca. Vo všetkých prípadoch uznania však bol potrebný čas, obeta i úsilie, v rámci ktorých sa jednotlivec osvedčil.

Miznúci priestor uznania

V globalizovanom priestore, v ktorom sa kladie dôraz predovšetkým na rýchlosť, sa princíp uznania zredukoval a časovo zúžil buď do sekvencie zviditeľnenia v médiách alebo odpredaja v čoraz neosobnejších sférach. Priestor, do ktorého sa sústreďuje možnosť uznania, je priestorom tekutým a nestálym a každé uznanie je ihneď vystavené riziku zneuznania či prekrytia. Napriek zabezpečeniu základných potrieb sa človek nachádza na pôde pohyblivých pieskov, na ktorej sa dlhodobo nedá obstáť a prehlbovať siete uznania.

Avšak okrem verejného priestoru sú intenzívne spochybňované aj primárne priestory ľudského uznania. Rodina ako priestor zrodu jednotlivca a jeho slobody, obec, spoločenstvá či kluby, kde sa formuje identita človeka. Dôvod je pragmatický. Priestor zrkadlenia, priestor mediálny a trhový, upriamil pozornosť na individuálne záujmy a podvedome potláča akúkoľvek stabilitu, ktorá by mohla byť ich protiváhou. Fikcia na úkor reality. Tiene na stene jaskyne namiesto svetla poznania.

V mene slobody a otvorenosti sa tak paradoxne vytvára podhubie zneuznania. Čím viac sa človek snaží presadiť sa, tým viac musí byť pružnejší, tým viac musí obetovať svoj názor i čas práci na úkor rodiny, priateľov a osobných väzieb. Musí byť rýchlejší a v mnohých prípadoch dravší na trhu práce. Už nejde o to, kto je tvorivejší, kto má za sebou trpezlivosť a plnohodnotný príbeh, ale o to, kto je poddajnejší a marketingovo zaujímavejší. Dnešný boj o uznanie tak pretŕha všetky predpoklady, aby jeho víťazstvo mohlo mať trvalejší charakter. V okamihu, keď by mohol byť človek konečne spokojný, zisťuje, že to, čo dosiahol, sa neodvratne stráca spolu s ním. Frustrácia ho preto povzbudzuje siahnuť po rýchlom čiernobielom videní a rozhodovaní.

Uznanie predpokladá trvalejšie podhubie než sú len aktuálne trendy, mediálne udalosti či krátkodobé ciele. Uznanie, ktoré má mať črty zmyslu ľudského snaženia, musí stáť na pôde, ktorá prekračuje časovú os ľudského života. Tam, kde sú ciele limitované iba jedincom, bez korigovania ostatných, prestáva mať život spoločenstva perspektívu. Tam, kde mizne perspektíva života a spoločenstva, nemáme kde očakávať uznanie.

Intelektuálna pasca

Jediná cesta k naplneniu individuálnych túžob sa stala intelektuálnou pascou. Z komunistickej reality k rýchlemu a úspešnému realizovaniu ilúzie najspravodlivejšej otvorenej spoločnosti. Bez energie a námahy venovanej samotnej spoločnosti a životu v nej. Nespochybňovanie sna, ktoré nepripúšťa ľudské limity. Ani úvahy o tom, že tak ako idea komunizmu skrachovala na likvidácii myslenia a ľudských slobôd, tak aj idea individualizmu, ktorý sa podriaďuje všemocným peniazom a túžbe mať stále viac, má hraničné a z hľadiska slobody neprípustné rozmery. Absencia zvažovania limít trhu a individualizmu postavila verejný záujem, nie ten ideologický, ale praktický vo forme solidarity a upevňovania väzieb spolupatričnosti, na vedľajšiu koľaj. Otvorenosť ku všetkému, bez porozumenia kontextu a príbehov, bez žitých hodnôt a hraníc vlastných slobôd a predstáv, priniesla opak – neschopnosť vnímať inakosť. Stratu uznania a tolerancie, ale aj neschopnosť rozlišovať a vnímať pozitíva. Predstava rovnosti zotrela kontúry, ktoré oddeľujú inakosť. Zliatie prirodzených rozpoznávajúcich hraníc vytvorilo zmes názorov, medzi ktorými nie je možné viesť racionálny diskurz. Raz je menšina stavaná na roveň väčšiny, inokedy je pri hodnotových či politických debatách marginalizovaná. Aký priestor sme napríklad vo verejnej predvolebnej diskusii dali kandidátom, ktorí údajne nemali šancu na zvolenie? Akú váhu vo verejnom priestore má hlas dieťaťa, starca, nezamestnaného v porovnaní s celebritami a mediálne preferovanými politikmi? Pod tlakom rýchlosti, v mene menšieho zla, spájame nespojiteľné, bez ohľadu na obsahy, príbehy a hodnoty, z ktorých žijeme.

Strácajú sa kontúry, ktoré oddeľovali a identifikovali rozdiely medzi jednotlivcami.  Jednotlivec a spoločnosť sú vždy v napätí. Život však môže pokračovať iba tam, kde sa vzájomne obidve strany rešpektujú. Kde sa vie, čo je predpokladom spoločnosti a čo jednotlivca. Strata korekcie jednotlivca a spoločnosti prináša zmätok, pretože sú oblasti, v ktorých individuálne bez spoločenského nemá zmysel. 

Paradox jednofarebnosti

A aby sme neboli čiernobieli, paradoxne na jednej strane sa presadzuje individuálne, na strane druhej v ideovej rovine sa presadzuje čoraz intenzívnejšie trend úzko zviazaný s totalitnými praktikami, ktorý vo verejnom priestore eliminuje spochybňovanie niečoho, čo by polemizovalo s väčšinovým názorom, nastúpenou cestou, nekorektnými praktikami spriaznených korporácií, ideologizovaným liberalizmom či trhovým mechanizmom.

Preberanie zjednodušujúcich modelov v zrýchlenom toku informácií vytláča v mene pokroku, obratu a ilúzie neustáleho zisku z verejného priestoru iné ako prevládajúce tendencie. Politika tak stratila obzor verejného záujmu, pretože ten sa zredukoval na záujmy zisku, pričom individuálne témy sa bez ujasnenia podhubia a spoločenských priorít pretláčajú v mene slobody na úkor zabezpečenia zajtrajšieho dňa.

Mediálny svet, do ktorého sme vťahovaní, už nerieši podstatné problémy spoločnosti a jej pretrvania. Naopak, frustrácia spoločnosti sa prehlbuje upriamením sa na individuálne zlyhania, ktoré sú účelovo vyhľadávané na zdiskreditovanie iného postoja či názoru. Opäť máme myslieť v dvojdimenzionálnom spektre. Pričom už vieme, kto je dobrý a zlý, slušný a neslušný, s kým si ruku podáme a s kým nie.

Zorné pole diskusie vo verejnom priestore sa zúžilo na to, čo považujú za dôležité tí, ktorí majú informácie sprostredkovávať. Už nepokrývajú celé spektrum života, ale ponúkajú len vybrané témy s prednastaveným formátovaním. Prestávajú byť prostriedkom a priestorom na diskusiu a stávajú sa skôr ideovým centrom podporovaným akceptovanými analytikmi a špecialistami.

Tento podvedome známy konflikt má však jeden háčik. Počas obdobia totality sme vždy mali nádej vo forme slobody. Dnes nás však nastavený systém presviedča, že to, čo žijeme, je sloboda, a preto sme nádej vytesnili. Spochybňovať či kritizovať súčasný stav verejnej diskusie znamená, akoby sme automaticky stáli proti demokracii či slušnosti. Tam, kde je takto nastavená pasca mysleniu i rozprávaniu, tam je reálne nebezpečenstvo neslobody.

Zdá sa, že sme si ideál demokracie pokrivili. To, čo praktizujeme, je v mnohom v rozpore s pôvodným konceptom. Čiernobiele videnie sveta nie je demokraciou, ale cestou ku konfliktom, k hľadaniu nepriateľov, ich očierňovaniu a vytláčaniu z verejného priestoru. Nastolenie bielej, ktorá sa stáva čiernou.