Päť rokov Benedikta XVI. – historický prepad dôvery

Autor: Univ. - Prof. Dr. Hans Küng
Otvorený list všetkým katolíckym biskupom vo svete.
Preložil z nemčiny Karol Moravčík.

Uverejnené 15. apríla 2010 in: Neue Zürcher Zeitung ako otvorený list všetkým katolíckym biskupom vo svete. Hans Küng je emeritovaný profesor Ekumenickej teológie na Eberhard-Karlovej univerzite v Tübingen. V súčasnosti vedie ním založenú nadáciu Weltethos. Tento otvorený list teológa Hansa Künga vychádza taktiež in: Süddeutsche Zeitung, La Repubblica, El Pais, Le Monde a v združení New York Times Syndication.

Veľactení biskupi,

Joseph Ratzinger, teraz Benedikt XVI., a ja sme boli obaja v r. 1962–1965 najmladšími koncilovými teológmi. Teraz sme obaja najstarší a jediní ešte naplno aktívni. Svoju teologickú tvorbu som vždy chápal aj ako službu cirkvi. Preto sa na piate výročie, čo pápež Benedikt nastúpil do úradu, obraciam v otvorenom liste na vás v starosti o túto našu cirkev, ktorá sa nachádza v najhlbšej kríze dôvery od čias reformácie. Inú možnosť, ako vás osloviť, nemám.

Veľmi som si cenil, že mňa, svojho kritika, pápež Benedikt čoskoro po svojom nástupe do úradu pozval k štvorhodinovému rozhovoru, ktorý priateľsky prebehol. Toto vtedy vo mne vzbudilo nádej, že Joseph Ratzinger, môj bývalý kolega na univerzite v Tübingen, by mohol nájsť cestu k ďalšej obnove cirkvi a ekumenickému zblíženiu v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Žiaľ, moje nádeje ako aj nádeje mnohých angažovaných katolíčiek a katolíkov sa nenaplnili, a ja som to dal pápežovi Benediktovi v našej korešpondencii aj rôznym spôsobom najavo. On si nepochybne svedomite plnil svoje každodenné pápežské povinnosti a venoval nám aj tri užitočné encykliky o viere, nádeji a láske. Ale čo sa týka veľkých výziev našich čias, jeho pontifikát znamená jednu z premárnených príležitostí a nevyužitých šancí:

Premárnená príležitosť priblížiť sa evanjelickým cirkvám: Tieto cirkvi údajne nie sú vôbec cirkvami v pravom zmysle slova, preto nie je možné uznať ich úrady a spoločne sláviť Pánovu večeru.

Premárnená príležitosť na trvalé porozumenie si so židmi: Pápež opäť zavádza predkoncilovú prosebnú modlitbu za osvietenie židov a prijíma notoricky antisemitských schizmatických biskupov do cirkvi, súri blahorečenie Pia XII. a židovstvo chápe len ako historický koreň kresťanstva a neberie ho vážne ako pokračujúce spoločenstvo viery s vlastnou cestou ku spáse. Pobúrenie židov po celom svete nad výrokmi dvorného Benediktovho kazateľa, ktoré vyslovil počas pápežskej veľkopiatočnej liturgie, keď kritiku pápeža prirovnáva antisemitským štvaniciam.

Premárnená príležitosť na hodnoverný dialóg s moslimami: Symptomatická je Benediktova reč v Regensburgu, pri ktorej mu zle poradili; v nej karikoval islam ako náboženstvo násilia a neľudskosti, čím spôsobuje pretrvávajúcu nedôveru medzi moslimami.

Premárnená príležitosť na zmierenie s kolonizovanými praobyvateľmi Latinskej Ameriky: Pápež o nich tvrdí so všetkou vážnosťou, že náboženstvo svojich dobyvateľov „túžobne očakávali“.

Premárnená príležitosť pomôcť obyvateľom Afriky: V boji proti preľudneniu nevyužíva šancu odobriť ochranu pre počatím a v boji proti aids dovoliť kondómy.

Premárnená príležitosť zmieriť sa s modernou vedou: Prostredníctvom nedvojznačného uznania evolučnej teórie a diferencovaného súhlasu s novými oblasťami výskumu ako je výskum kmeňových buniek..

Premárnená príležitosť učiniť konečne z ducha Druhého vatikánskeho koncilu aj v samotnom Vatikáne kompas pre katolícku cirkev a pohnúť tak dopredu jej reformy.

Posledný bod, veľactení biskupi, je zvlášť závažný. Tento pápež opakovane relativizuje koncilové texty a interpretuje ich spätne proti duchu koncilových otcov. Stavia sa dokonca výslovne proti všeobecnému koncilu, ktorý podľa katolíckeho cirkevného práva predstavuje najvyššiu autoritu v katolíckej cirkvi. Ilegálne mimo cirkvi ordinovaných biskupov tradicionalistického Piovho bratstva, ktorí odmietajú koncil v jeho centrálnych bodoch, prijal do cirkvi bez splnenia predchádzajúcich podmienok. Podporuje všetkými prostriedkami stredovekú tridentskú omšu a príležitostne sám slávi eucharistiu po latinsky chrbtom k ľudu. Nerealizuje zblíženie s anglikánskom cirkvou, ako je načrtnuté v oficiálnych ekumenických dokumentoch (ARCIC), ale pokúša sa zlákať ženatých anglikánskych duchovných prostredníctvom dišpenzu od povinného celibátu do rímskokatolíckej cirkvi. Prostredníctvom menovania protikoncilových predstaviteľov na úrady (štátny sekretariát, kongregácia pre liturgiu a. i.) a reakčných biskupov po celom svete posilnil protikoncilové sily v cirkvi.

Zdá sa, že pápež Benedikt XVI. sa čoraz viac odcudzuje od prevažujúcej väčšiny cirkevného ľudu, ktorý sa aj tak stále menej stará o Rím a prinajlepšom sa ešte ako-tak identifikuje s miestnou cirkvou a miestnym biskupom. Viem, že tým trpia aj mnohí z vás: Pápeža v jeho protikoncilovej politike plne podporuje rímska kúria. Táto sa pokúša udusiť kritiku v episkopáte a cirkvi a kritikov všetkými prostriedkami diskreditovať. Prostredníctvom oživenia barokovej nádhery a mediálnej manifestácie pokúšajú sa v Ríme ukazovať silnú Cirkev s absolutistickým „Kristovým námestníkom“, ktorý vo svojich rukách zjednocuje legislatívnu, exekutívnu a judikatívnu moc. Predsa reštauratívna Benediktova politika stroskotala. Všetky jeho vystúpenia, cesty a dokumenty neboli schopné v zmysle rímskej doktríny zmeniť chápanie väčšiny katolíkov v kontroverzných otázkach – zvlášť v sexuálnej morálke. A samotné pápežské stretnutia s mládežou, ktoré sú navštevované najmä konzervatívnymi charizmatickými zoskupeniami, nemohli ani zabrzdiť odchody z cirkvi ani vzbudiť viac kňazských povolaní.

Práve vy ako biskupi budete musieť najviac obanovať toto: Od čias koncilu sa desaťtisíce kňazov vzdali svojho úradu predovšetkým kvôli povinnému celibátu. Dorast medzi kňazmi, rehoľníkmi, laickými bratmi a sestrami ubudol kvantitatívne i kvalitatívne. Rezignácia a frustrácia sa šíria v klére, aj medzi aktívnymi členmi cirkvi. Mnohí sa cítia vo svojich úzkostiach a problémoch ponechaní v štichu a v cirkvi sa trápia. V mnohých z vašich diecéz je to asi takto: Čoraz viac prázdnejšie kostoly, kňazské semináre a fary. Vo viacerých krajinách kvôli nedostatku kňazov sa farnosti spájajú (často proti ich vôli) do obrovských „pastoračných celkov“ , v ktorých je tých pár kňazov preťažených a reforma cirkvi sa tým len predstiera.

Teraz k týmto krízovým tendenciám sa pridávajú aj do neba volajúce škandály: predovšetkým zneužitie tisícov detí a mladistvých klerikmi – v Spojených štátoch, Írsku, Nemecku a ďalších krajinách – toto všetko spojené s doteraz nevídanou krízou vodcovstva a dôvery. Nemožno zamlčiavať, že to bol celosvetovo mocensky udržiavaný systém na zaretušovanie klerikálnych sexuálnych prečinov, riadený rímskou kongregáciou pre vieru kardinála Ratzingera (1981– 2005), kde už za Jána Pavla II. boli prípady zhromažďované za najprísnejšieho utajovania. Ešte 18. mája 2001 poslal Ratzinger slávnostný list všetkým biskupom o ťažkých prečinoch („Epistula de delictis gravioribus“). V ňom sú prípady zneužitia dané pod „secretum pontificium“, pričom v prípade jeho porušenia možno vyvodiť ťažké cirkevné tresty. Právom preto mnohí požadujú od vtedajších prefektov kongregácií a terajšieho pápeža osobné „mea culpa“. Žiaľ, vo Veľkom týždni premeškal nato príležitosť. Namiesto toho si na veľkonočnú nedeľu pri „urbi et orbi“ nechal dekanom kardinálskeho kolégia atestovať svoju nevinu.

Dopad všetkých tých škandálov na obraz katolíckej cirkvi je zničujúci. To potvrdzujú mimo iného aj vysokopostavení nositelia cirkevných úradov. Bezpočetní nevinní a veľmi angažovaní pastorálni pracovníci a vychovávatelia mládeže trpia paušálnym podozrievaním. Vy, veľactení biskupi, musíte si klásť otázku, ako to teda má ísť ďalej s našou cirkvou a Vašou diecézou v budúcnosti. Predsa nechcel by som vám skicovať nejaký reformný program; to som urobil viackrát pred i po koncile. Chcel by som vám len ponúknuť šesť návrhov, o ktorých som presvedčený, že ich podporujú milióny katolíkov, ktorí nemajú žiadnu možnosť hovoriť do veci:

1. Nemlčať: Mlčaním zoči-voči toľkým ťažkým zneužitiam stávate sa na nich spoluvinnými. Skôr by ste mali tam, kde pokladáte určité zákony, nariadenia a opatrenia za kontraproduktívne, povedať to aj pred celou verejnosťou. Neposielajte žiadne prejavy podriadenosti do Ríma, ale požiadavky na reformu!

2. Chopiť sa reforiem: Tak mnohí v cirkvi a episkopáte nariekajú nad Rímom, že bez neho sa nič nedá robiť. Ale keď dnes v nejakej diecéze alebo farnosti nie sú viac navštevované bohoslužby, pastorácia je bez účinku, otvorenosť pre biedy sveta je slabá, ekumenická spolupráca minimálna, tak potom nemožno vinu jednoducho posunúť na Rím. Či biskup, kňaz alebo laik – každý nech niečo sám urobí pre obnovu cirkvi vo svojom väčšom alebo menšom okruhu pôsobenia. Veľa významného sa dalo do pohybu vo farnostiach a v univerzálnej cirkvi prostredníctvom iniciatívy jednotlivcov alebo malých skupín. Ako biskup by ste mali také iniciatívy podporovať a požadovať a práve teraz prijať oprávnené sťažnosti veriacich.

3. Pokročiť v kolegialite: Koncil zadekrétoval po vášnivej debate a proti trvalej kuriálnej opozícii kolegialitu pápeža a biskupov – v zmysle Skutkov apoštolov, kde Peter tiež nekonal bez kolégia apoštolov. Ale pápeži a kúria ignorovali v pokoncilovom období toto ústredné rozhodnutie koncilu. Už od doby pápeža Pavla VI., keď len dva roky po koncile – bez akejkoľvek porady s episkopátom – bola zverejnená encyklika na obranu sporného celibátneho zákona, uplatňoval sa učiteľský úrad cirkvi a jeho politika opäť v starom nekolegiálnom štýle. Až po liturgiu prezentuje sa pápež ako autokrat, voči ktorému pôsobia biskupi, ktorými sa rád obklopuje, ako štatisti bez práva a názoru. Preto by ste nemali, veľactení biskupi, konať len ako jednotlivci, ale v spoločenstve s ostatnými biskupmi, kňazmi a ľudom cirkvi, mužmi a ženami.

4. Neobmedzená poslušnosť patrí výlučne len Bohu: Vy všetci ste pri slávnostnej biskupskej vysviacke zložili pred pápežom prísahu neobmedzenej poslušnosti. Ale vy tiež viete, že neobmedzenú poslušnosť nikdy nedlhujme ľudskej autorite, ale len Bohu samému. Nesmiete sa preto vidieť ako obmedzení vašou prísahou, aby ste povedali pravdu o súčasnej kríze cirkvi, vašej diecézy a vašej krajiny. Celkom podľa príkladu apoštola Pavla, ktorý sa Petrovi „osobne postavil, keď on sám podľahol pokrytectvu“ (Gal. 2, 11). Tlak na rímske autority v duchu kresťanského bratstva môže byť legitímny tam, kde tieto nezodpovedajú duchu evanjelia a svojmu posalniu. Reč ľudu v liturgii, zmena v úprave miešaných manželstiev, pritakanie tolerancii, demokracii, ľudským právam ako aj ekumenické zblíženie a mnoho iného by nebolo možné dosiahnuť bez vytrvalého tlaku zdola.

5. Usilovať sa o regionálne riešenia: Vo Vatikáne sa správajú často hlucho voči oprávneným požiadavkám episkopátu, kňazstva a laikov. O to väčšmi by ste sa mali rozumným spôsobom snažiť o regionálne riešenia. Zvlášť háklivý problém je, ako viete, zo stredoveku pochádzajúci zákon o celibáte, ktorý sa právom spochybňuje práve v kontexte škandálov zneužívania. Nejaká zmena proti vôli Ríma zdá sa byť temer nemožná. Napriek tomu nie sme odsúdení na pasivitu: Kňaz, ktorý sa zamýšľa oženiť po zrelom zvážení, nemusel by byť automaticky zbavený svojho úradu, keď biskup a farnosť stoja za ním. Jednotlivé biskupské konferencie by mohli pokročiť s regionálnym riešením. Ale bolo by lepšie usilovať sa o celocirkevné riešenie. Preto:

6. Požadovať koncil: Ako sme potrebovali všeobecný koncil kvôli realizácii liturgickej reformy, náboženskej slobody, ekumény a medzináboženského dialógu, tak teraz ho takisto potrebujeme na riešenie dramaticky vypuklých reformných problémov. Reformný koncil v Kostnici v storočí pred reformáciou rozhodol o konaní koncilov každých päť rokov, z čoho sa však rímska kúria vyvliekla. Bezpochyby by sa aj dnes urobilo všetko pre to, aby sa zabránilo zvolať koncil, ktorého by sa bolo treba obávať, že obmedzí jej moc. Spočíva to na vašej plnej zodpovednosti, aby ste presadili koncil alebo prinajmenšom reprezentatívne zhromaždenie biskupov. Toto je zoči-voči cirkvi v kríze môj apel na vás, veľactení biskupi, aby ste na misky váh položili vašu koncilom opäť zhodnotenú biskupskú autoritu. Oči sveta sú v tejto núdzovej situácii upriamené na vás. Bezpočetní ľudia stratili dôveru v katolícku cirkev. Len otvorená a poctivá konfrontácia s problémami a dôsledné reformy môžu pomôcť, aby sa opäť získala táto stratená dôvera.

Prosím vás so všetkým rešpektom, aby ste k tomu prispeli, pokiaľ je len možné v spolupráci s vašimi kolegami biskupmi, v nevyhnutnom prípade ale aj v samotnej apoštolskej „neohrozenosti“ (Sk 4, 29.31). Dajte svojim veriacim znamenie nádeje a povzbudenia a našej cirkvi perspektívu.

Pozdravuje vás v spoločenstve kresťanskej viery Váš Hans Küng.

Originálny text v nemčine je dostupný tu

Päť rokov Benedikta XVI. – historický prepad dôvery

Ježiš Kristus podľa Sobrina

Nezomiera cirkev, len jej forma

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Kresťanstvo ako služba svetu

Dialóg medzi náboženstvami

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň